O tom ako diabol pre Boha pracuje

Ak berieme za pravdivé tieto hypotézy:

1. Boh je Všedržiteľ a Všetvorca
2. Každá vec či proces, má svoj cieľ, účel a zámer

tak ak diabol existuje, tak ho musel Boh stvoriť, tiež to s nejakým účelom spravil. Môžeme brať ešte do úvahy, že k tomu došlo iba v Božom Dopustení, no to nič nemení na tom, že to dopustil práve Boh.

Ja Boha beriem ako Všedržiteľa, ktorý má Zámer a v Jeho Matrici je aj miesto pre diabla, kedy človek za svoju aplikáciu nesprávne vykonanej slobodnej vôle idúc mimo Zámer dostáva negatívnu spätnú väzbu, tým pádom dostáva sa do tzv. Božieho dopustenia, už zo samotného názvu vyplýva, že Boh to dopustil, t.j. vedel že diabol existuje, resp. dal mu možnosť sa vzbúriť a mámiť človeka, aby človek pochopil, že keď to nejde po dobrom (v súlade s Božím Zámerom), tak to pôjde po zlom (cestou Božieho Dopustenia skrz negatívny vplyv diabla), nakoniec aj tak všetci skončíme v Bohu, ide iba o to, ako skoro a či to pôjde po dobrom alebo po zlom. Čiže v mojom svetonázore nemá diabol rovnaké postavenie ako Boh, inak by Boh nebol Bohom Všedržiteľom.

(Milton – Satan falls)

Všetko vo stvorení má svoj zmysel. Ak teda nepredpokladáme existenciu dvoch rovnomocných, nezávislých Bohov, musíme predpokladať, že zlo existuje s Božím Dopustením a že má nejaký zmysel. Tento zmysel je zrejmý z toho, že ľudská sloboda, a tým aj láska, predpokladá, že človek bude mať možnosť voliť najmenej medzi dvoma alternatívami: dobrom a zlom. Sloboda človeka predpokladá existenciu zla. Význam zla je teda v tom, že zlo slúži ako protiklad, ako odrazový mostík pre ešte väčšie dobro. Kozmické zlo je odrazovým mostíkom pre kozmické dobro. A diabol, v snahe škodiť, nechtiac napomáha Božiemu Zámeru.  Z toho však ďalej vyplýva, že akonáhle bude toto Dobro uskutočnené a Boží Zámer s človekom sa zavŕši, stratí zlo svoje opodstatnenie. Nebude viac dôvodu udržovať ďalej peklá a očistce, ak už nebudú môcť slúžiť “väčšiemu dobru”.

Niečo o tom som rozprával aj tu

Teória je to síce pekná, ale skôr ako prídeme k príkladom, ešte trocha ďalšej teórie.

O efekte opičej labky som rozprával tu

Je to pomenovanie pre jav, kedy výsledok cieľa, ktorý získate, bude znehodnotený prevyšujúcimi sprievodnými škodami, ktoré vás postihnú. Pričom pri tomto efekte nie je vyslovene určené, či musí ísť o „dobré úmysly“ pri stanovovaní cieľa, či už naivné alebo chladnokrvne kalkulované, chytrácke. Môže ísť takisto vyslovene o cieľ so zámerom spôsobenia škody inému, no vám príde „za ucho“ ako efekt opičej labky, ani neviete odkiaľ.

Znovu, teória je to pekná, dokonca mnohokrát našimi skúsenosťami potvrdená,  ale platí tento zákon aj vo vyšších merítkach, pre celé ľudstvo či pre diabla? Veď diabol je ten najväčší klamár a iluzionista, mal by dostávať tie najväčšie „opičie labky“.

Tých príkladov je v skutočnosti mnoho. Aj v súčasnosti to môžeme pozorovať „online“. Rozhodol som sa teda uviesť pár príkladov kedy diabol zasahoval do globálneho dejinného procesu a uviesť, čo NAKONIEC dosiahol.

1.Podstata človeka, zmysel duše a ducha:

Origenes (185-254), všeobecne uznávaný za najvplyvnejšieho teológa starej cirkvi až do čias Augustína, považoval človeka ako bytosť pozostávajúcu z  ducha, duše a tela. Človek mal kvôli priepastným rozdielom medzi kapacitou ducha a duše potenciál a zodpovednosť veľmi odlišné od tých, ktoré by mu prináležali v prípade, že by mal len dušu a telo, pretože zatiaľ čo duša bola premenlivým sídlom vášní a podliehala omylom, duch bol večným a stálym semienkom božskej substancie, ktorého prítomnosťou mal každý človek priamu účasť na Božej Podstate. Táto trojčlenná formulácia bola používaná u raných cirkevných Otcov počnúc Justínom Martýrom (ca 100-165), Pseudo-Hippolitom (3. stor.), cez Klementa z Alexandrie (ca 150-ca 215) až k Origenovi, ktorý bol jednou z posledných veľkých postáv západného kresťanstva, o ktorej je možné povedať, že toto nie verila, ale vedela (teda mala priamu, dogmou nezaťaženú duchovnú skúsenosť). Rovnako aj u iných platónskych a novoplatónskych súčasníkov bolo rozlišovanie medzi dušou intelektuálnou a dušou iracionálnou (resp. medzi duchom a dušou) niečím samozrejmým.

Podľa Origena prvým Božím stvorením bolo spoločenstvo čisto intelektuálnych bytostí (logikoi), z ktorých každá mala – na rozdiel od Trojice, ktorá je celkom nehmotná – obal slúžiaci ako princíp odlíšenia, ktorý ju vymedzoval od ostatných entít. Tieto bytosti boli pôvodne stvorené, aby existovali v blízkosti Božej tak, aby mohli skúmať Božské mystériá v stave večnej kontemplácie. Postupne ich však intenzita tohto prežívania unavila, a tak ako sa začali vzďaľovať od Boha do svojej samostatnej existencie, vznikal kozmos, najskôr jeho jemné, potom éterické a nakoniec materiálne vrstvy, každá z nich predstavujúc stupeň dokonalosti, ktorý zodpovedal stupňu jej vzdialenosti od Boha. Materiálne stvorenie u Origena tak nebolo počiatočnou, ale strednou fázou v kozmických (a ľudských) dejinách. Predtým, než vznikol náš hmotný svet, ubehli celé aeóny, a celé aeóny ešte ubehnú, pokým svet dôjde svojho konca, keď Boh bude všetkým vo všetkom, tak ako tomu bolo na Počiatku.

Origenes vysvetľoval nerovnosti ľudských osudov na Zemi preexistenciou duše, prichádzajúcej na zem už s určitými previneniami, ktoré musí vyrovnávať – v tom sa skrýva predpoklad reinkarnácie a karmy. Na 5.koncile v Carihrade r. 553 bolo však Origenovo učenie odsúdené ako kacírske, hoci len veľmi tesným hlasovaním.

U Origena duch nebol iba obyčajným intelektom, ale tvorivou, večnou bytosťou, zatiaľ čo duša bytosťou prijímajúcou a časovou, iba sprostredkovateľom medzi duchom a telom. Toto vedomie sa potom udržovalo aj v neskoršej kresťanskej ezoterike. Origenova predstava apokatastázy (návratu všetkých vecí na ich pôvodné miesto) je dlhodobým kozmickým procesom zdokonaľovania a očisťovania duchovných bytostí, ktoré padli z anjelských úrovní na zem a znova stúpajú nahor, reťazou existencií v stále jemnejších a jemnejších hmotných a potom nehmotných telách; a medzitým aj viackrát v ľudských telách, t.j. ako ľudia na zemi. Zem je výchovné miesto, škola pre ľudí; každý osud je samo-zapríčinený a je liekom na naše nedokonalosti. V roku 553 sa však Origenes náhle ocitol na jednej listine spolu s Áriom, Eunomiom, Nestoriom a ďalšími kacírmi.

Ako sa to stalo?

Kresťanstvo prvých storočí bolo totiž rozorvané spormi: najprv trinitárnym (o Božej trojici) a potom kristologickým (o dvoch povahách Krista). V roku 529 nechal cisár Justinián zatvoriť novoplatónsku filozofickú akadémiu v Aténach a zakázal pohanom vyučovať. Keď v r. 542 v Palestíne opäť vypukli boje medzi mníchmi, do ktorých vtiahli aj sedliakov, videl cisár Justinián ohrozenú jednotu ríše a pociťoval ako politickú nevyhnutnosť čím skôr spory ukončiť. S tým cieľom zvolal v r. 553 5. ekumenický koncil do Konštantinopolu a presadil ukončenie sporu s tým, že sa urobili ústupky obom bojujúcim stranám. Tak koncil prijal edikt proti tzv. “trom kapitolám” v prospech monofyzitov, a ako ústupok dyofyzitom poslúžilo odsúdenie origenizmu, vrátane predexistencie, a tým aj putovania duší:

“Keď niekto obhajuje vybájenú predexistenciu duší a z toho vyplývajúce obnovenie, opakovanie (restitutio ed redintegratio) – nech je prekliaty.”

„Ak niekto nepreklína Aria, Eunomia, Macedonia, Apollinaria, Nestoria, Eutycha a Origena, ako aj ich heretické knihy a rovnako aj všetkých ostatných heretikov, ktorí už boli odsúdení a prekliati svätou katolíckou a apoštolskou Cirkvou a aj štyrmi svätými koncilmi, ktoré už boli spomenuté, a rovnako aj všetkých tých, ktorí zmýšľali alebo ešte stále zmýšľajú rovnakým spôsobom ako uvedení heretici držiac sa svojich omylov až na smrť – nech je prekliaty.”

Husté nie?

Keď sledujeme historické okolnosti, za akých sa rozhodovanie na koncile odohrávalo, uvedomíme si, akú veľkú rolu zohrávali mocensko-politické faktory a ako málo to malo spoločné s nestranným hľadaním Božej Pravdy.

Origenes učil, že celú bytosť človeka tvoria 3 zložky: telo, duša a duch – teda trichotómia, ktorú odstránil až r. 869 koncil v Carihrade s odôvodnením, že človek môže mať iba jednu a nie “dve duše”, ako sa tu mylne interpretoval pojem duchovnej a duševnej zložky človeka.

„Hoci Starý a Nový Zákon učí, že každý muž alebo žena má len jednu racionálnu a intelektuálnu dušu, a všetci otcovia a učitelia Cirkvi, ktorí sú hovorcami Boha, vyjadrujú rovnaký názor, niektorí ľudia tým, že venovali pozornosť špekuláciám zlých ľudí, poklesli do takých hĺbok bezbožnosti, že bez hanby učia ako dogmu to, že ľudská bytosť má dve duše, neustále skúšajúc dokázať svoju herézu nerozumnými prostriedkami používajúc múdrosť, ktorá je bláznovstvom. Preto toto sväté a všeobecné zhromaždenie sa ponáhľa vykoreniť toto skazené učenie, ktoré rastie ako nezdolná burina. Držiac v ruke víťaznú kopiju pravdy, so zámerom zahnať dym z neuhasiteľného ohňa, držiac čistý prah Krista, zvučiacim tónom vyhlasuje kliatbu nad vynálezcami a šíriteľmi takej bezbožnosti a nad všetkými, ktorí zastávajú rovnaký názor. Rovnako vyhlasuje, že nik nesmie uchovávať písané učenie autorov tejto bezbožnosti. Ak by niekto napriek tomu konal v protiklade s uznesením tohto svätého a veľkého zhromaždenia, nech je prekliaty a vyvrhnutý z viery a spôsobu života kresťanov.“

Poviete si, to je hrozné, takto zničiť celé duchovné dedičstvo pre celé ľudstvo. Lenže!

Na tieto udalosti sa nemusíme pozerať len ako na nejakú nešťastnú tragédiu, ktorej výsledkom bol žalostný odklon cirkevnej teológie od pravdy; ale musíme v nich opäť vidieť hlbší zmysel a zákonitosť. Vymazanie myšlienky o reinkarnácii z európskeho myslenia na jedno tisícročie totiž paradoxne prispelo k urýchleniu duchovného vývoja na kresťanskom Západe. Prispelo k intenzívnejšiemu prežívaniu “jediného života, v ktorom ide o všetko”, v ktorom každá dráma, každá nespravodlivosť sa oveľa viac dotýka ľudského srdca a burcuje myslenie; a prispieva tak k schopnosti vyvinúť súcit a lásku a aktívny postoj k životu. Jediný život nezvádzal k “odvysvetľovávaniu” tragických osudov hľadaním príčin v minulých životoch; ani nedovoľoval skĺzavať do nálady “ducha vznášajúceho sa nezaujato nad hmotou”, pre ktorého čas neexistuje a svet javov je len ilúzia. Jednoducho – zle chápaný koncept reinkarnácie pôsobí pre vývoj ducha značne retardačne. Táto brzda bola v Európe odstránená. Zamlčanie poznania o preexistencii duše na 5. ekumenickom koncile v prispelo k urýchleniu duchovného vývoja v Európe stredoveku. Tu vidíme, že aj tie najhoršie zrealizované zámery v konečnom dôsledku a s dostatočným nadhľadom pôsobia pozitívne.

V súvislosti s vývojom duše vedomej a zavedením demokratických spoločenských foriem sa však znovuobjasnenie otázky reinkarnácie, individuálnej zodpovednosti a slobody jednotlivca v novoveku stáva opäť nevyhnutnosťou.

Avšak práve tak, ako bola nevedomosť o reinkarnácii v čase vývoja duše rozumu a srdca priaznivá pre prehĺbenie duše, stala sa v čase vývoja duše vedomej, na prahu novoveku, opäť brzdou. Zrod duše vedomej v človeku sa prejaví tak, že sa definitívne sebauvedomuje ako individualita, ktorá už nechce byť súčasťou stáda, ale sa hlási k svojej slobode svedomia ako jednotlivec, chce samostatne myslieť a rozhodovať sa a niesť následky svojich rozhodnutí. To spôsobuje tlaky pre zmysel života jednotlivca a spochybňuje všetky zaužívané kulty a dogmy, ktoré mu nevedia dať adekvátnu odpoveď, starý systém stráca stabilitu riadenia.

Zavedenie slobody jednotlivca však predpokladá že u jednotlivca je vyvinutý aj samostatný zmysel pre zodpovednosť. Najväčšou úlohou epochy rozvoja duše vedomej (novoveku) je, aby každý obyčajný človek jednotlivec prevzal zopovednosť za svoj život – aby sa stal dospelým; a najväčším problémom epochy duše vedomej je, že ľudia tento okamih odďaľujú, že chcú zostať deťmi; a najčastejším javom vôbec, ktorý okolo seba teraz môžeme pozorovať, je zbavovanie sa zodpovednosti. Vyhováranie sa na nadriadených, na podriadených, na systém, na predpisy, na opozíciu, na objektívne príčiny, “insolventnosť”, zahraničných sabotérov… len na to sa neprihliadne, že tento systém, predpisy a objektívne príčiny permanentne tvoria a udržujú celkom konkrétni ľudia a my s nimi. Aj za socializmu aj dnes opäť a opäť bezradne stojíme pred centrálnym problémom: že k celkom konkrétnemu zlu, ktoré musíme vytrpieť, niet konkrétneho páchateľa, ktorý by za to bol zodpovedný, no to je už iná téma…

Viac som o tom, čo znamená reinkarnácia som rozprával tu
https://www.youtube.com/watch?v=CG8Aq984xq8

2.Úžera

V moMentálne sformovanej biblickej koncepcii je požičiavanie peňazí na úrok normou, samosebou rozumejúcim sa pravidlom bez ktorého „predsa nemôže“ fungovať naša ekonomika a teda ani spoločnosť.
O tom že to tak nie je, píšem tu

Kryptomeny a podstata peňazí

A tu

Slovenské podielové družstvo ROD

Prečo je úrok napriek tomu normou? Pretože je to základným sociologickým pravidlom v „knihe kníh“ – Biblii ako návodu „kultúrnej spolupráce“. V Starom Závete sa zákon dodržiavajúcemu židovi dávajú životné direktíva:

«… a budeš požičiavať mnohým národom, ale sám si požičiavať nebudeš, a budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» (Deuteronómium 15:6; 23:20).

A prisľúbené záruky do budúcnosti:

«Vtedy synovia cudzincov budú stavať tvoje múry, a ich králi ti budú slúžiť, lebo vo Svojom hneve (Ja) som ťa ničil, no vo Svojej priazni budem k tebe milostivý.

A tvoje vráta budú vždy otvorené, nebudú sa zatvárať vo dne ani v noci, aby prinášaný bol k tebe majetok národov a privádzaní boli ich králi.

Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú a také národy budú úplne vyhladené» (Izaiáš 60:10-12).

Aby zlodeja netrápilo svedomie, treba menej rozmýšľať: z toho dôvodu Talmud dáva odporúčania ku všetkým životným malichernostiam od narodenia až do smrti, nehovoriac už o pokynoch vo „vážnejších“ komerčných záležitostiach. Život zákon dodržiavajúceho žida (samozrejme to neplatí na každého) plynie podľa hotových receptov, odrážajúcich skúsenosť pokolení, — odtiaľto pramení stabilita systému, na základe štandardizovanej automatickej pružnosti správania sa konečného automatu, neschopného vystúpiť z programu. A aby sme sa neškriepili ohľadom hodnovernosti výkladu Talmudu, pozrieme sa na inštitút súkromného úveru — úžerníctvo. Jednoducho vliezť do cudzieho vrecka a ukradnúť 100 eur znamená krádež, zakázanú aj jedným z 10 prikázaní, ktoré sa predkladajú ako osobitý vklad židov do súčasnej kultúry Západu. Rovnako je krádež trestná aj podľa trestného zákona. Ak sa človeku požičia 1000 eur, a naspäť bude žiadať 1 100 eur, to už nie je krádež — To je už plnenie príkazu „božieho“, no 100 eur je aj tak ukradnutých.

Úrok z pôžičky je vždy vyšší, než sú tempá rastu produktivity spoločenskej práce v nemenných cenách. Vďaka tejto vlastnosti, novovytvorená hodnota v jej peňažnom vyjadrení putuje k veriteľovi. To znamená, že ak spoločnosť uzná úrokované požičiavanie peňazí za legálne, tak sa jedná o ZLODEJINU V UZÁKONENEJ FORME.

Týmto spôsobom sa štatisticky pravdepodobnostne predurčene stanú všetky štáty a národy nezvratnými dlžníkmi/otrokmi jedného centra koncentrácie financií – úžerníka. Takto možno brať úžeru ako systém zotročenia všetkých národov, presne tak ako určuje návod v Biblii.

Husté, že? Lenže!

Pôžičkový úrok je síce posvätený autoritou “boha” (klanového ducha, egregoru) v Starom zákone. A vďaka pôžičkovému úroku pri súkromnom úvere s besnými sadzbami prebiehal rozvoj technokracie na úkor sociálnej organizovanosti spoločnosti, duše človeka a obývaného životného prostredia. Ale predsa len vďaka tomu vznikla tomu technosféra. Všetko toto, s prihliadnutím na následky dlhovekých pretekov v zbrojení, vyústilo v súhrne do krízy Euro-Americkej kultúry. Preto v podmienkach, keď konkurencia a úrok, ako dva biče, šľahajú podnikateľa, sa aj bezpečnosť výroby pre personál, nehovoriac o životnom prostredí odsúva vo väčšine prípadov až na posledné miesto. S rozpadom triedno-kastového (len toho oficiálneho, nie tichého, ten ostáva) systému na Západe, sa ilúzia nezasahovania úžerníckej bankovej mafie do súkromného života a súkromno-podnikateľskej činnosti uchovala presne tak, ako sa uchovala aj psychológia nezasahovania do záležitostí štátnosti u prostého ovčana predpokladajúceho, že všetky svoje povinnosti vo vzťahu k spoločnosti ako celku a najmä k jej štátnosti si splnil, ak zaplatil dane a formálne sa zúčastnil demokratických procedúr existujúcich na Západe. To i všetko ostatné v otrockom obojku úroku. Západná kultúra zrodila cez tlak socio-ekonomickej rozpínavosti úroku technosféru, ktorá dnes dominuje ako komunikačný a inFormačný nástroj všetkým lokálnym kultom a kultúram. Smer a veľkosť sily rozvoja technosféry síce teda predbehol morálku, čo je príčinou v podstate všetkých dnešných civilizačných slepých uličiek, lenže rovnako tak je aj to evolučný stimul:

Vznikla ekologicko-sociálna kríza -> musíme žiť inak -> čo musíme zmeniť?

Úžera -> Rozvoj technosféry –> Zrýchlený sociálny čas –> Zmena konceptuálnej paradigmy –> koniec úžerníctva

Vďaka vzniku technosféry sme sa „prehupli“ do zrýchlenej etalónovej frekvencie tzv. sociálneho času,  https://www.youtube.com/watch?v=pXXc_WzFFx8

čo spôsobuje celý rad faktorov, o ktorých rozprávam aj v priloženom videu. No práve (aj) vďaka zrýchlenému sociálnemu času je možný pád davo-„elitárneho“ systému a práve vďaka zrýchlenému sociálnemu času aj máme možnosť vedieť, čím ho nahradiť (vieme, že… vieme?!).

Záver:
Známy citát z KSB:

„Každý v miere svojho chápania pracuje na seba a miere svojho nechápania na toho, kto chápe viacej“,

som trochu upravil:

„‌Každý v miere svojho chápania pracuje na seba, v lepšom prípade na Boha. Každý v miere svojho nechápania pracuje na toho, kto chápe viac, v horšom prípade pre diabla.“

No v konečnom dôsledku všetci pracujú na Boha, preto je Boh Bohom. Akurát my si môžeme vybrať či po dobrom alebo po zlom. Vyberme si po dobrom! Ja viem, vyžaduje to vedomosti, cnosti, vôľu… Ale ako sa vraví „zmúdreniu sa aj tak nevyhneme!“ 😊

Zdroje:

sophia.sk

Cesta k zjednotenému Kozmu – Vladimír Lobotka
Voda Mŕtva
Celý Logos