Alebo ten najkomplexnejší článok, ktorý ste na túto tému čítali…
“Je možné klamať všetkých ľudí určitý čas. Je možné niektorých klamať večne. No je nemožné klamať všetkých ľudí večne.”
Pripisované viacerým autorom
Predslov
Slovenská spoločnosť, no nielen, je dlhodobo stigmatizovaná za netoleranciu tzv. LGBTI+ ľudí. Zlovensko (áno, tak ho nazývajú vlastní občania hlásiaci sa aj k LGBTI+ komunite) je z ich pohľadu plné zaostalých tmárov, ktorí žerú hlinu a nechápu túto skvelú pokrokovú dobu, sú nevzdelaní a majú predsudky. „Veď každý nech si robí čo chce“, no nie? Sloboda nadovšetko! Alebo ako povedala Cigániková priamo v NRSR(!): „Čo vám prekáža na tom, ak sa niekto považuje za psa, alebo mačku? Budú tým ubližovať niekomu inému, alebo sebe? Alebo sú zlým vzorom pre deti? Úprimne sa teraz naozaj nie vŕtavo, ale úprimne sa pýtam, konkrétne do hĺbky, v čom je problém, keď si človek bude hovoriť, že ja som pes hej, napríklad, alebo keď je niekde šatňa pre stredné pohlavie, zabije to niekoho, ohrozí to konkrétne niekoho?“(1*) Z pohľadu liberálov je teda otázka správnosti realizácie LGBTI+ práv na Slovensku dávno vyriešená a je všetko v poriadku, prekážkou sú len hlupáci, čo to nechápu. Tých treba v lepšom prípade prevychovať, v horšom rovno zatvoriť.
Samozrejme, potom tu je druhý tábor, ktorý naopak všetkých príslušníkov tejto menšiny hádže do jedného vreca ako degenerátov, ktorí nikdy nič dobré spoločnosti nepriniesli ani neprinesú. Tento článok sa však snaží odhaliť ako to v skutočnosti je, to znamená, že sa nebude páčiť ani jednému z týchto táborov, jednoducho preto, že sa bude snažiť popísať situáciu tejto problematiky takú, aká naozaj je. Predpokladáme, a nádejame sa, že by sa mohol páčiť a prinútiť k hlbším úvahám všetkých premýšľajúcich ľudí, nech už inklinujú ku komukoľvek.
Dostal sa do našej pozornosti takýto text:
„Ahojte! Učím na strednej škole a dnes prišla reč na Dúhové pochody a pochody za tradičnú rodinu. Ozval sa jeden 17-ročný tínedžer, že neznáša homosexuálov, lebo ohrozujú tradičnú rodinu. Tak som sa ho spýtala ako? Odpovedať nevedel. Pokračovala som: „Myslíš, že tvoj otec sa zamiluje do kamoša alebo do kolegu a opustí vás?“ Zasmial sa: „Nie, kdeže.“ A ja na to: „Ale môže sa zamilovať do kolegyne v práci a opustiť vás.“ Chlapec pritakal. „Taktiež mama sa skôr zamiluje do iného muža ako do ženy, nie?“ Odpovedal: „To je fakt.“ Potom im vravím: „Neurazíte sa, ak sa vás spýtam niečo osobné?“ Boli zvedaví, tak som im povedala: „Zdvihnite ruku tí, ktorí žijete v tradičnej rodine, to znamená vaša mama vydatá za vášho otca.“ Ruku zdvihli dvaja z tridsiatich. Trieda zmĺkla. Verím, že aj tomu najväčšiemu pochybovačovi to v tej chvíli doplo. Tak ako potom tí homosexuáli ohrozujú tradičnú rodinu?“
Takýchto textov, srdcervúcich príbehov je na internete plno. Či sú reálne alebo vymyslené, je úplne jedno. A samozrejme, absolútne nijak neriešia podstatu problému. Čo je vlastne podstatou problému, na ktorú liberáli z princípu svojej definície nemôžu prísť? Je to odpoveď na otázku:
1. Čo je norma?
Teda kto je človekom jestvujúcim? Sme ľuďmi iba tým, že sa narodíme? Zatiaľ čo filozofia, psychológia, sociológia či duchovné vedy na to hľadajú odpoveď doslova tisícročia, hviezdy liberálneho neba už majú dávno všetko jasné.
Dlhodobo sa presadzuje naratív, že sa berie ako za samozrejmosť, že homosexualita je prirodzená ľudská danosť a je geneticky predisponovaná a teda homosexuál (dnes už aj TI+) sa tak narodil a nič sa s tým nedá robiť. Našou úlohou je mu poskytnúť rovnaké práva ako ostatných, veď žijeme liberálno-tolerantnej spoločnosti. V minulosti napríklad p-rezidentka Zuzana Čaputová na FB napísala: „Ak by sa tvoja dcéra zamilovala do inej ženy, v akej krajine by si chcela, aby sa to stalo? Veľmi by som si priala povedať, že Slovensko.”
Denník obhajcov pedofilov SME zašiel ešte ďalej, keď Hanzelová píše: “Tak si predstavte, že sa narodíte, žijete normálny život, a v puberte zistite, že ste pedofil. Nijako ste to neovplyvnili, nič s tým neviete urobiť – prosto je to tak.“
Oba tieto citáty majú spoločné to, že okrem toho že hrajú na city a vypínajú logiku, uvádzajú do života predpoklady, ktoré sa berú už vopred za „samosebou“ pravdivé, avšak nie sú nijak podložené. To by nebol taký problém, keby neboli chybné. Dané intelektuálky si to zrejme predstavujú tak, že tu bol „niekto“ (asi genetika, aj keď tú liberáli pri existencii rozdielov v rasách naopak popierajú), kto chodil a pred narodením rozhodoval „ty budeš chlapec“, „ty budeš dievča“ a teraz zrazu ten „niekto“ pridáva „ty budeš homosexuál“, „ty budeš pedofil“ atď. Skrátka, raz to bolo určené a nie možné s tým nič robiť. A kto to nevie, je zaostalý a netolerantný. LENŽE NESPRÁVNE PREDPOKLADY VEDÚ K NESPRÁVNYM ZÁVEROM.
Diskreditátorom (ak tento pojem nie je jasný “samosebou”, tento článok bude jeho vysvetlením) liberalizmu stačí ideológia (odkiaľ ju majú, sami netušia). Keby máme definovať človeka podľa ich svetonázoru, tak je to nasledovné: „Ničím neobmedzené spektrum čohokoľvek, ktoré sa obmedzuje maximálne tak zákonom, ktorý ochraňuje produkciu tohto ničím neobmedzeného spektra čohokoľvek.” A nám je jasné, že zákony sa môžu meniť, teda je to pohyblivé. Momentálne napr. Trestný zákon zakazuje sex s osobami pod 15 rokov, takže hranice tohto spektra sú obmedzené tu. Keď zákon zmení hranicu na 7 rokov, zrazu to bude podľa toho istého zákona v poriadku. Ale bude to naozaj v poriadku za to že to zákon umožňuje? Je to vtedy správne? Neexistujú iné zákony, ktoré by bolo treba dodržiavať? Poznáme také javy ako rozvoj a degradácia. Ony objektívne existujú bez závislosti od toho, či ich chápeme správne alebo ich chápeme chybne. No vymedzenie toho čím sa odlišuje rozvoj od degradácie, možno len v tom prípade, ak máme predstavu o tom, čo je norma, potom vieme správanie približujúce sa k norme označiť ako rozvoj. Správanie, ktoré sa odkláňa od normy do druhej strany, vieme označiť ako degradácia.
Za podmienky, že norma je vymedzená správne! Ak budete čítať práce intelektuálnych autorít a predstaviteľov rôznych konfesií, zistíte, že všetci sa zhodli v tom, že norma človeka je Človek žijúci v Dialógu s Bohom a vedome tvoriaci svoj osud v Jeho Zámere (môžu byť otázky o tom, ako sa chápe Zámer, len to už je predmet druhej diskusie). Z pohľadu ateistov je takéto vymedzenie normy nezmyselné, pretože ak Boh neexistuje, niet sa ani o akom Zámere baviť. Oni si „všetko“ „vedia“ vysvetliť genetikou a materializmom. Nemáme nič okrem inštinktov a génov, ktoré nás poháňajú a predurčujú. A niekto má logicky podľa nich inštinkty byť LGBTI+. Hotovo. No veriaci Bohu (nie v Boha) upriamili pozornosť na to, že norma Človeka sa vyjadruje v type jeho psychiky.
Veda sa tiež môže obrátiť na otázku o zložení osobností psychiky. Čím disponuje naša psychika?
– inštinktami
– normami kultúry prebratými v následnosti od predkov v podobe hotových k použitiu.
– (malo by byť) vlastným chápaním. Pričom vlastné chápanie vo svojej podstate nie je ohraničené žiadnymi mravnostne-etickými normami na tému čo je dobro a čo je zlo.
– a (malo by byť) svedomím, ktoré určuje čo je dobro a čo je zlo.
Objektívne je to tak, že správanie ľudí a konflikty medzi ich správaním podľa programov vychádzajúcich z týchto štyroch zdrojov sú neodvratné, pretože určujú iné kvality toho čo je život, Zámer nášho bytia. Otázka je v tom, čomu sa dá prednosť. Pokiaľ dáte prednosť inštinktom – ste človeku podobné zviera. Pokiaľ neviete vyjsť z vymedzenia hraníc kultúry, kľudne aj z bludnej kultúry či ideológie – ste naprogramovaný automat (biorobot). Pokiaľ váš tvorivý potenciál nepozná žiadne ohraničenia a realizuje sa na princípe „čo chcem, to si aj zoberiem“, ste tzv. démon. Iba vo štvrtom prípade, keď sa ako jedinec zaoberáte so svojim svedomím nad objektívnosťou dobra aj zla, svojím vzájomným vzťahom k Bohu a svojím prístupom k Zámeru, vtedy ste Človekom. To znamená, že človek sa človekom nerodí, človek sa Človekom stáva, a to prechodom cez všetky štádiá vývoja svojej psychiky.
Pokiaľ zoberieme všeobecný vedecký princíp „prax je kritériom pravdy“ pri chápaní náboženských otázok, môžeme dať odpoveď aj na to, čo je fašizmus? Fašizmus je systém nenávidiaci Človeka. Zabraňuje rozvoju kultúry, v ktorom budú ľudia dosahovať kvalitu života Človek v súlade so svedomím na začiatku mladosti. Fašizmus realizujúci sa v praxi – systém, kde väčšina/dav podporuje tento systém “vlastným” myslením a rukami kvôli jeho ideologickému presvedčeniu.
Liberalizmus v súčasnej diskreditačnej podobe – to nie je alternatíva k diktátorskému fašizmu, ktorým sa všetci desia. Liberalizmus, to je rôznorodosť, práve to ničím neobmedzené spektrum čohokoľvek, ktoré zabraňuje prevládnutiu normy – Človečnosti (ČeloVečnosti/ČeloVieCnosti), tým že stiera rozdiely medzi degradáciou a rozvojom. A potom cez túto bezmernú rôznorodosť spoločnosť napádajú degradačné procesy. Pokiaľ na to niekto poukáže a tým viacej sa začne tomu protiviť, je z pohľadu liberála, ktorý toto nechápe, fašista.
Zrhnutie I. kapitoly
Máme tu dva svetonázory, ktoré sú navzájom protirečiace ohľadom normy človeka. Nie je možné robiť “čokoľvek”, pretože v rámci spektra tohto “čokoľvek” leží aj množina vecí, ktoré môžeme považovať za degradačné. Lenže ako vymedziť hranicu, kedy to je degradácia a kedy je to rozvoj?
II. O objektívnych zákonitostiach bytia
Už vás niekto presviedčal, že viete lietať a nútil vás skočiť z okna? Príde vám to zvrátené a choré? Všetci vieme, že tu existuje objektívny faktor – gravitácia – ktorá garantuje jediné – ak z toho okna vyskočíte, tak sa rozplesknete na zemi. Keď si niekto myslí, že je lietadlo, nech do toho neťahá ostatných a môže byť rád, že ho nedáme na liečenie, pretože objektívne lietadlom nie je (aj keď sa tak môže cítiť). Môžete si dať kostým lietadla, prioperovať si nejaké technologické súčiastky, no lietadlom aj tak nebudete, no určite nebudete Človekom a objektívne existuje terapia, ktorá by vás z toho presvedčenia vyliečila. Môžeme sa zhodnú na tom, že presadzovanie agendy, že ľudia sú lietadlá je degtračaným javom.
Keby to prenesieme na našu tému, tak diskreditátori liberalizmu dlhodobo razia myšlienku, že kto by kritizoval týchto lietadielkáčov, tak ich akože hejtuje. Lenže to nie sú argumenty. Tak ako gravitácia, existujú aj iné objektívne zákonitosti, ktoré určujú, čo je správne a čo nie. Nemôžte hejtovať ani gravitáciu, ani toho kto gravitáciu popisuje. A ak to napriek tomu budete robiť, diskreditujete samého seba v očiach všetkých príčetných ľudí. Takže nejde o hejt, ak je niečo tak, tak je to proste tak 😊 Podľa miery ako o týchto zákonitostiach viete a uplatňujete ich v živote, tak do tej miery je veľmi pravdepodobné, že budete žiť dlhý, kvalitný, zdravý a šťastný život. A vtedy, práve vtedy, aj slobodný.
Ide o to, že ľudstvo je časť biosféry a existujú objektívne zákonitosti, regulujúce:
A. vzájomné pôsobenie biosféry a Kozmu
B. formovanie biosféry celkovo
C. vzájomné pôsobenie biologických druhov v rámci biosféry.
Ľudstvo je špecifickým biologickým druhom a existujú špecifické biologické (fyziologické a psychologické) druhové zákonitosti, regulujúce jeho život.
To napríklad znamená:
1. že deti môže splodiť len plne fyzicky vyvinutý muž s plne fyzicky vyvinutou ženou. Ja som si to nevymyslel. JE TO PROSTE OBJEKTÍVNE TAK. TOTO JE NORMA. Toto je ľudské. Z logického a jazykového výkladu vyplýva, že všetko čo sa od tejto normy vychyľuje, môžeme nazvať nenormálne a neľudské. Príslušníci LGBTI+ menšiny o sebe prehlasujú, že sú diskriminovaní spoločnosťou, že nemôžu mať deti. V skutočnosti, jediný kto ich „diskriminuje“, je príroda, ktorá tieto pravidlá určila. Aj v prírode síce existujú homosexuálne partnerstvá zvierat, lenže ide o štatistickú odchýlku a nevedia však splodiť potomstvo.
Áno, stane sa chyba, že niekedy aj nezrelý a nedospelý muž alebo žena majú deti, o to smutnejšie osudy môžeme sledovať. Rovnako tak môžu mať psychické, vzťahové, finančné a iné problémy a tak trpia oni, aj ich deti. Práve preto by mala spoločnosť a štát vynaložiť všetko úsilie, aby sa takéto veci nediali, no nie je to v žiadnom prípade zámienkou, aby sme sa od tejto objektívnej normy viacej vzďaľovali.
2. Tiger, keď sa narodí v ľudskej spoločnosti, ostane tigrom. Netopier netopierom. Pes psom. No sú zdokumentované prípady detí, ktoré vyrastali mimo ľudskej spoločnosti a napriek tomu prežili, tzv. „Mauglie“. (2*) Lenže! Deti sa správali ako psy, ktorými boli vychovávaní. Brechali, zavíjali, behali po štyroch. Čo je však oveľa horšie, aj napriek tomu, že boli snahy vedcov a pestúnov o späťvzatie a začlenenie do ľudskej spoločnosti, tieto deti neboli schopné osvojiť si reč, kognitívne schopnosti a iné ľudské návyky, ktoré považujeme za normálne. Proste boli nezvratne zdegenerované, pretože si tie návyky neosvojili v kritickom, objektívne určenom, období. Nebolo možné, aby sa stali ľuďmi, ostali zvieratami.
Napriek tomu, že je toto známe, v Kanade je študentom dovolené, aby sa identifikovali ako zvieratá. (3*) „To nie je tajomstvo,“ povedal v pondelok David Kaiser, podpredseda okresnej školskej rady okresu Renfrew. „V celej rade je známe, že máme študentov, ktorí sa identifikujú ako zvieratá.“
Nebol by to vyspelý západ, keby sa podobné javy neobjavovali aj v USA: „“Takže teraz vidíme, že deti, ktoré sa identifikujú ako zvieratá, chodia do školy,“ hovorí. „A mrnčia namiesto toho, aby odpovedali na otázky, mňaukajú a učitelia to nesmú spochybňovať, pretože sa to považuje za queer identitu.“ (4*)
Aby toho nebolo málo, zavádza sa nový termín „Furry“, ktorý opisuje rôznorodú komunitu fanúšikov, umelcov, spisovateľov, hráčov a hráčov rolí. Väčšina furries si pre seba vytvára antropomorfizovaný zvierací charakter (fursona), s ktorým sa identifikuje a môže fungovať ako avatar v rámci komunity. Niektorí „Furries“ nosia prepracované kostýmy (nazývané fursuits) alebo príslušenstvo, ako sú uši alebo chvosty zvierat, alebo sa predstavujú ako antropomorfné zvieratá v online komunitách ako je „Second Life“. (5*) Všetko sa to označuje ako neškodné hobby.
Existuje taká technika v neurolingvistickom programovaní, ktorá sa nazýva modelovanie. V tejto prepracovanej technike ide o to, že si predstavíte nejakú bytosť, ktorej vlastnosti chcete mať. Napríklad zápasník by chcel mať vlastnosti Bruce Leeho. V modelovaní sa opisujú tieto vlastnosti a potom adept „vstupuje do tejto bytosti a cíti sa ako ona“. Táto technika je veľmi účinná a mnohým ľuďom pomohlo v rôznych oblastiach svojho profesného života. Každá technika je nástroj, ktorá sa dá využiť na ciele rozvojové ako aj degradačné. Deti napriklad môžete viesť cez príbehy k ideálom hrdinstva, vzájomnej pomoci, súdržnosti a iných cností. Vtedy majú nejaký korektívny meter na základe ktorého si vedia povedať čo musia spraviť, aké kvality v sebe budovať, na čom pracovať, aby tento cieľ dosiahli. Vyžaduje si to úsilie. Alebo naopak, v rámci “hry” sa deťom v škôlkach hovorí, aby sa hrali na doktorov – skúmali pohlavné orgány iných detí, aby sa chlapci prezliekali za dievčatá a dievčatá za chlapcov. Študenti aby písali „fiktívne slohové práce“ o svojich homosexuálnych partneroch a podobne. Týmto spôsobom sa modeluje svetonázor detí a matrica ich možného vývoja bytia. Môžete im vštepovať ideály cnosti a vydolovať z nich ten najlepší potenciál, alebo ho zadupať a zmrzačiť. V tomto prípade na sebe nemusia pracovať, takže budú upadať. Pohlavná sila je základom plodivosti. Pokiaľ ju budeme zušľachťovať k cnostným ideálom, tak sa zjemní. Pokiaľ toto nedokážeme, upadá do tela, kde vznikajú rôzne závislosti a odchýlky. Predčasné prebudenie sexuality znamená aj ukončenie vývoja – v podstate tým duchovne vravíme “sme dospelí”.
3. Prípad Davida Reimera ako kolosálne zlyhanie možnosti zmeny pohlavia
V polovici šesťdesiatych rokov psychológ John Money podnietil zmenu pohlavia Davida Reimera, ktorý sa narodil ako biologický muž. Narodil sa v roku 1965 ako Bruce Reimer a jeho penis bol počas detstva neopraviteľne poškodený v dôsledku neúspešnej obriezky. V tej dobe sa verilo, že genetika nemá zmysel a všetko je kultúrne a sociálne variabilné. Po povzbudení od dr. Money sa Reimerovi rodičia rozhodli vychovať Davida ako dievča. Reimer ako dieťa podstúpil operáciu na vytvorenie základných ženských pohlavných orgánov a počas puberty dostal ženské hormóny. Počas detstva Reimerovi nikdy nepovedali, že je biologicky muž a pravidelne navštevoval dr. Money, ktorý sledoval postup jeho zmeny pohlavia. Reimer nevedomky vystupoval ako experimentálny subjekt v Moneyovom kontroverznom vyšetrovaní, ktoré nazval prípad John/Joan. Reimer mával však ťažké depresie a “liečbu” odmietal. Nevedel prečo, no veľmi pri tom trpel. Nakoniec mu rodičia prezradili, čo sa v jeho živote stalo.Prípad poskytol výsledky, ktoré boli použité na ospravedlnenie tisícok operácií na zmenu pohlavia pre prípady detí s reprodukčnými abnormalitami. Napriek výchove, operáciám, hormonálnej liečbe, Reimer ako mladý teenager odmietol ženskú identitu a začal žiť ako muž. “Nikdy som nebol šťastný ako Branda, nikdy.” Celý život trpel ťažkými depresiami, ktoré vyvrcholili samovraždou v tridsiatich ôsmich rokoch. Viac sa o tomto prípade zmrzačenia a likvidácie jedného detského života môžete dozvedieť v rôznych článkoch po zadaní “David Reimer case study”.. Tento prípad je jasným dôkazom, že nie je možné sa “technicko-vedecky” len tak zahrávať s tým, čo je objektívne dané a ideologicky si určovať, kto chce mať aké pohlavie, lebo existujú zákonitosti, ktoré sú nadradenejšie našim subjektívnym presvedčeniam.
Karavana však ide ďalej, v Anglicku by chcelo zmenu pohlavia viac ako 8 000 detí.
D. Mravne-etické (noosférické, duchovné egregoriálne a religiózne) zákonitosti, regulujúce vzájomné vzťahy majiteľov rozumu a vôle. A napriek mienke mnohých, zákonitosti tejto kategórie vychádzajú za hranice ľudskej spoločnosti, a etika, diktovaná z hierarchicky vyšších úrovní organizácie systémov rôzneho druhu, je záväzná pre hierarchicky nižšie úrovne a odstúpenie od jej noriem sa trestá napr. chorobami, nešťastiami, zlým stavom spoločnosti, atď. V súlade s tým, odstúpenie od objektívnej mravnosti a etiky je hlavná svetonázorová príčina globálnej biosféricko-sociálnej ekologické krízy:
1. Existujú tri základné typy lásky popísané v Antike: eros (telesný pud), fília (duševná túžba), agapé (duchovná láska, akt slobodného, vedomého rozhodnutia). Každá definuje niečo iné a nie je možné ich zamieňať a tvrdiť že to je to isté.Ide o relácie č. 4 a 5 http://www.politickemimovladky.sk/pages/relacie/. Existujú však iniciatívy, ktoré by chceli v duchu abstraktnej tolerantnosti a pestrosti, definíciu lásky meniť. Viac o tom tu https://www.definicialasky.sk/ Lenže láska nie je niečo, čo si môžeme subjektívne určiť podľa ideológie, ktorej momentálne veríme.
2. Vesmír sa vytváral do rozličných rovnorodých úrovní, tzv. svetov. Čím viac nahor, tým ľahšia, svetlejšia úroveň. Smerom nadol klesali stále ťažšie, chladnejšie. Vznikli tri hlavné oddelenia: prvé, druhé a tretie stvorenie. Prvé – tzv. praduchovné alebo aj prastvorenie, druhé – duchovné stvorenie a tretie – hmotné. Každé z nich sa člení na veľké množstvo menších úrovní. Napríklad hmotnosť sa delí na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť; hrubohmotnosť na úroveň astrálnu, éterickú, fyzickú. Človek je taký tvor, v ktorom je spojená duchovná a hmotná prirodzenosť; zúčastňuje sa teda života vo dvoch svetoch zároveň: v duchovnom aj v hmotnom. Súhrn jeho duchovných tiel sa nazýva duch, súhrn jeho jemnohmotných tiel duša a jeho hrubohmotné telá sa súhrnne volajú fyzické/éterické/astrálne telo.
Zásadný rozdiel medzi duchom a hmotou je v tom, že duch je živý ale hmota len oživovaná duchom. Duchovný svet má vlastný zdroj energie, zatiaľ čo hmotný svet je len hnanou časťou stvorenia. Všetko hmotné (vrátane duše) je podrobené času a priestoru a po čase sa rozpadá. Teda: človek je duchovná bytosť dočasne spojená s viacerými hmotnými telami. S akými? “Vyššie telá” nie sú žiadne filozofické abstraktum. Všetci o nich vieme; hoci nie všetci vieme, že vieme.
Fyzické telo pozná každý.
Éterické (pránické, energetické) telo môžeme cítiť ako vlny energie, dokonca zmerať jeho energetické dráhy (akupunkturické meridiány).
Aj astrálne (pocitové) telo pozná každý: pozostáva z pudov, emócií, strachov, túžob, pocitov.
Mentálne (myšlienkové) telo je tvorené abstraktným, konceptuálnym, logickým myslením; pozostáva z jemných hmotných myšlienkových foriem.
V duchovných telách – v duchu – je uložený zmysel pre Pravdu, Krásu a Dobro a všetky večné, skutočné hodnoty! A hoci nie každý má svoj duchovný organizmus vyvinutý do tej miery, aby mohol byť plne vedomý v duchovnom svete (ako je pri vedomí na fyzickej úrovni), predsa každý má schopnosť svojho ducha aspoň vyciťovať vo forme svedomia. Každé z týchto tiel môže ochorieť a každé možno liečiť. Fyzické telo má svoje choroby – a lekári ich liečia skalpelom alebo tabletkou.
Éterické telo ochorie, ak sa energetické dráhy vyvedú z rovnováhy. Liečitelia ich potom vyvažujú, harmonizujú akupunktúrou, magnetizovaním, prikladaním rúk a pod. Éterické telo si treba predstaviť ako polopriehľadnú bielu substanciu, asi ako para z čajníka; kryje sa približne s obrysom fyzického tela a presahuje ho len o niekoľko centimetrov. Životných éterov (jap. ki, čín. čchi, ind. prána) existuje viacero. Prúdia organizmom po systéme dráh či kanálov (ind. nádí) a zabezpečujú špecializované funkcie. V joge sa napríklad rozoznáva päť hlavných a päť vedľajších druhov prán. Samana (zabezpečuje trávenie), apana (vylučovanie), udana (dýchanie), vyána (prestupuje údya zabezpečuje pohyb). Dévadatta je napr. zvláštny druh prány, ktorý sa uvádza do činnosti pri hladovaní. Čínska medicína zase rozoznáva hlavné a vedľajšie meridiány (ťing), po ktorých prúdi životná sila jednotlivými orgánmi. Kde je životná sila zablokovaná, nedostatočná, tam príslušný orgán rýchlo starne, chorľavie a nakoniec odumiera. Keď teda Hidatsovia hovoria o “dušiach” sídliacich v jednotlivých orgánoch, ktorých strata znamená chorobu, majú na mysli jednotlivé druhy éterov prúdiacich životným telom. Pretože v éterickom svete sa všetko vlní a pulzuje v rytmoch, má každý orgán v ľudskom tele svoju dennú dobu, kedy je najaktívnejší, a o 12 hodín na to zase odpočíva – podľa toho, kedy má ktorá životná sila maximum a kedy minimum.
Čo však znamená choroba astrálneho tela? Je to neprirodzené ľpenie, chorobná túžba, neovládateľné emócie, kŕčovitá úzkosť, strach, bezpríčinná podráždenosť, hnevlivosť, nevysvetliteľný smútok. Tieto možno vnímať ako pestrofarebne prúdiacu a rýchlo sa meniacu substanciu, ktorá presahuje fyzické telo človeka o niekoľko desiatok centimetrov alebo aj metrov. A čo znamená vyliečiť astrálne telo? Nájsť mier, uvoľnenú radosť, nenútenosť: meditáciou, spievaním mantier, počúvaním hudby, prechádzkou v prírode.
(Drag queen je osoba, zvyčajne muž, ktorá používa oblečenie a make-up na napodobňovanie a často zveličovanie ženských rodových znakov a rodových rolí na zábavné účely. V modernej dobe sú drag queens historicky spojené s gaymi a gay kultúrou, no ako drag queens vystupujú aj iní ľudia.)(6*)
Chorobou myšlienkového tela sú nesprávne názory, predsudky; a liečiť ho znamená odstraňovať mylné predstavy o realite. Čo myslíte, ako sa prejavuje ochorenie duchovného tela? Prejavuje sa neschopnosťou rozpoznávať pravé hodnoty; zdeformovanými predstavami o Kráse, Láske, Spravodlivosti a Cnostiach; nesprávnym, na hlavu postaveným poradím hodnôt. Vyliečiť duchovné telo znamená rozvinúť a otvoriť duchovné zmysly pre duchovné hodnoty; a pomôcť človeku zoradiť rebríček hodnôt zase správnym spôsobom. Liečiť ducha znamená dávať jas, istotu a hlavne zmysel; vedomie poriadku a zmysluplnosti všetkého diania! (7*)
3. Antikozmos, démonológia a padlé sféry nie sú len abstraktné pojmy. Ak si myslíte, že áno, je to váš problém. Ale príslušníci LGBTI+ si to nemyslia.
Nemyslia si to ani satanisti, ktorí priamo LGBTI+ komunitu podporujú.
Možno sa vám to zdá ako bulvárne priťahovanie pozornosti. Otázkou je, prečo chcú pripútavať pozornosť zrovna satanizmom? Síce ako satanisti, tak ani príslušníci LGBTI+ komunity nevedia rozlíšiť Satana od Lucifera a čo je skutočnou podstatou týchto fenoménov. Prečo sa hlásia zrovna k týmto kultom ak by nič také neexistovalo? Odpoveď máme tu:
Zhrnutie II. kapitoly
Tak ako sme si v kapitole I. ukázali, že je rozdiel v chápaní normy, v II. kapitole sme si ukázali, že je rozdiel v degradácii a v rozvoji a ich prejavoch. Sú objektívne určené bez ohľadu či o nich vieme a aké máme na ne názory. Rovnako tak je objektívne určené, že následovanie jedného alebo druhého smeru je so svojimi následkami absolútne reálne a v konečnom dôsledku určujúce povahu civilizačného konceptu na planéte Zem. Buď kozmos alebo antikozmos.
3. STRUČNÁ HISTÓRIA RODOVEJ ROVNOSTI
Prvá vlna feminizmu
prebiehala od poslednej tretiny 18. storočia približne do roku 1930. Jej predstaviteľky volali po priznaní základných práv, ktoré moderná spoločnosť prisudzovala „všetkým ľuďom“, v skutočnosti však len určitej časti mužov a žiadnej žene. Jednalo sa o najzákladnejšie občianske a politické práva, ktorými bolo napr. právo voliť, právo na vzdelanie a právo na majetok. Mimochodom v Československu mohli ženy voliť už v roku 1920, naopak vo Švajčiarsku až v roku 1971, v Liechtenšteinsku až v roku 1984. Celkovo vzaté, prvá vlna feminizmu bola zdravá, legitímna požiadavka spoločnosti aby odstránila svoje patriarchálne neduhy. Samozrejme to súvisí aj s prirodzeným rozvojom spoločnosti podľa miery zvyšovania gramotnosti v populácii a rozvoju technosféry, pretože ani zďaleka všetci muži neboli rovnoprávni. Čo je dôležité zdôrazniť – v tomto období sa muži brali ako muži a ženy sa brali ako ženy. Išlo im o ROVNOCENNOSŤ, nie rovnakosť.(8*)
Druhá vlna feminizmu
sa datuje do 60. rokov 20. storočia. Tu sa už začala presadzovať ROVNAKOSŤ, nie rovnocennosť. Vraj neexistujú žiadne rozdiely, iba genetické pohlavie. Všetko ostatné je dané kultúrou. Ženy sú diskriminované tým, že majú menšiu zamestnanosť, menšie úväzky. Zarobia menej peňazí a ak chcú zarobiť rovnako ako muži, musia podávať vyšší, nie rovnaký výkon. Aké hlása feminizmus riešenie? Všetky podmienky pre všetkých rovnako! Lenže kto povedal, že to je takto správne? Poďme sa na to spolu pozrieť:
- Ženy majú menšiu zamestnanosť – keby majú 100% zamestnanosť muži aj ženy, kto by sa staral o rodiny? Ženy majú práve preto menšie úväzky, aby mali čas na rodinu. Nie preto, že nemajú možnosť byť plne zamestnané. Sami ich zoberú, lebo chcú mať čas mimo práce.
- Iné zárobky – Muži prirodzene inklinujú k riadiacim pozíciám a k práci v ťažkom priemysle. Ženy preferujú ľahký priemysel a administratívne práce. Štatisticky. Samozrejme sú aj výnimky. Ale nikdy nebude viac baníčiek ako baníkov a nikdy nemôže upratovačka zarábať rovnako ako baník, lebo baníka nikto robiť nechcel.
Najďalej sa v týchto experimentoch dostali severské krajiny, kde bola daná úplná rovnakosť vo výbere povolaní. A hádajte čo? Ženy sú zastúpené štatisticky viacej v ľahkom priemysle a administratívnych prácach. Nejde o kultúrny stereotyp. Ide o geneticko-sociálnu zákonitosť.
(8*). Rovnako tak výskumy na deťoch dokazujú, že chlapci prirodzene viacej inklinujú k veciam a nástrojom, zatiaľ čo dievčatká k tváram a vzťahom, bez toho, že by mali nejaké poňatie o kultúrnych stereotypoch.
Ženy sú majoritne (90%-Gauss) ľahšie emočne manipulovateľné a hlavne majú úzky(i keď intenzívny) rozptyl(diapazón) detekcie, vyhodnocovania a riadenia dlhodobých nosných, nízkofrekvenćných socionaturálnych procesov.
Súvisí to s jej druhovým predurčením ako matky dieťaťa. Muž má inú nielen fyzickú, ale hlavne logickú štruktúru mozgu. Myslí štatisticky pravdepodobnostne predurčene viac dlhodobo na zabezpečenie rámca rodiny. Muž i žena majú tak geneticky až 2-násobne bližšie k svojim ekvivalentom u vyšších primátov (napr. šimpanz), ako navzájom v rámci svojho druhu.
Toto každý sociálny i asociálny inžinier dobre vie a preto sa na kartu feminizmu cielene systematicky hrá. Keď tam totiž dosiahnete kvóty na ženy v politike, je nevyhnutne koniec danej kultúre, národu.
Tých 10% žien sú výnimkami z pravidla a majú v rôznych krajinách, kultúrach rôzne špecifické pomenovania a nezastupiteľnú funkciu. To je ale uź iná náväzná téma. Žena má nezastupiteľnú funkciu aj pri výchove dieťaťa. Ostatne tak, ako aj otec, no inak principiálne nezastupiteľnú.
Teda: ROVNOCENNOSŤ nesmie znamenať ROVNAKOSŤ.
Táto zámena je pre každú kultúru, národ pomerne rýchlo, behom 2-3 generácii fixácie daného regresného algoritmu v objekte, smrteľná.
• Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál muža realizovaný väčšinou priamo pri riešení tých problémov, na ktoré v živote naráža.
• Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál ženy pri riešení problémov mimorodinného charakteru (pretože je matka a v tejto úlohe je nenahraditeľná) realizovaný väčšinou nepriamo cez jej deti, a čiastočne aj cez muža (alebo druhov a milencov, ak žije nemravne).
Z menšej časti sa tvorivý potenciál muža realizuje nepriamo cez ich deti a ženu (alebo družky a milenky, ak žije nemravne), a tvorivý potenciál ženy (ak vedie rodinný život) sa z menšej časti realizuje priamo pri riešení mimorodinných problémov, na ktoré v živote narazí.
Preto, ak niekto z mužov v očiach spoločnosti vykonal niečo znamenité, táto spoločnosť by mala byť vďačná predovšetkým jeho matke (a možno aj babičkám), nakoľko v intervale od predhistórie jeho počatia až po vstup dieťaťa do rečového obdobia a začiatku jeho vlastného aktívneho poznávania a tvorby, je práve mama — bez alternatívy — tým najhlavnejším dospelým človekom v osude a živote každého: ona vyberá (alebo súhlasí s výberom) budúceho otca, ako manželka a matka ich spoločných detí; mama je prvým učiteľom a prvým vychovávateľom, kurátorom prvých etáp osobného rozvoja budúceho dospelého človeka.
Práve v tomto období, počnúc predhistóriou počatia, nad ktorým takmer neobmedzene kraľuje žena (nezávisle od toho, či si to uvedomuje alebo nie), sa formuje duchovné dedičstvo budúceho dieťaťa, zakladajú sa telesné a biopoľové štruktúry jeho organizmu a formujú sa tie základy psychiky, na ktorých sa neskôr rozvíja, osvojuje a realizuje v živote poznávaco-tvorivý potenciál. Ak týchto základov niet, potom ostáva prázdnota, kde sa nemôže sformovať nič užitočné pre spoločnosť ani samotnú osobu nezávisle od jej pohlavia. Úloha muža ako bezprostredného vychovávateľa a učiteľa dieťaťa získava dôležitosť až v ďalších etapách osobného rozvoja.
Preto ak budeme spoločnosť skúmať v časových intervaloch obopínajúcich život niekoľkých pokolení, tak žena väčšinou rieši sociálno-strategické úlohy v duchu tej koncepcie, v moci ktorej žije spoločnosť, hoci žena si to nemusí ani uvedomovať, alebo nemusí byť v zhode so svojim biologickým a sociálnym predurčením; a muž väčšinou rieši taktické úlohy v duchu konceptuálne podmienenej stratégie, hoci aj on si to vôbec nemusí uvedomovať a nemusí byť tiež v zhode so svojím biologickým a sociálnym predurčením. A riešenie úloh oboch skupín prebieha v riečisku egregoriálnej algoritmiky príslušnej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúry.
Preto:
Stavať proti sebe navzájom mužskú a ženskú podstatu, zveličovať jednu z nich, ponižujúc druhú — je neprirodzená hlúposť.
Takže, ak ide o také sociálne funkcie pohlaví, v základe ktorých leží biológia (stavba organizmov a špecifiká inštinktívnych programov ich súčinnosti v procese reprodukcie biologického druhu) — zdrojom kvality života spoločnosti v historicky dlhých časových intervaloch sú práve osobné kvality dievčat, a neskôr žien-matiek tejto spoločnosti, podmienené charakterom výchovy v nej dievčat.
A zmeny kvality života spoločnosti do tej či onej strany sa tiež začínajú zmenou charakteru výchovy dievčat v nej.
V základe tejto príčinno-následkovej súvislosti leží tá okolnosť, že pokiaľ skúmame život spoločnosti ako súbor navzájom spolupracujúcich spoločenských inštitútov, tak sociálne dôležitá činnosť mužov prebieha väčšinou mimo rodiny, a sociálno-strategicky dôležitá činnosť ženy v jej plnosti a dokonalosti bez alternatívne môže prebiehať len v rodine. Pričom, ak vychádzame zo záujmov formovania osobnosti dieťaťa, tak by to mala byť rodina niekoľkých dospelých pokolení žijúcich pod jednou strechou.
To neznamená, že žena by mala byť pustovníčkou v dome svojho otca, a neskôr muža, žiť z ich príjmov, a mať dočinenia najprv len s bábikami a módnymi čačkami, a neskôr len s hrncami, panvicami, nočníkmi a plienkami, vysávačom a ostatným domácim náradím atď., obšťastňovať muža a stretávať sa len s kamarátkami a príbuznými, a všetky ostatné stretnutia len s dovolením otca alebo muža, alebo len pod kontrolou.
Ak spoločenské zriadenie redukuje úlohu ženy len k tomuto, potom sa stáva neschopnou náležite vyplniť svoju sociálno-strategickú misiu — realizovať svoj tvorivý potenciál cez svoje deti a vnukov, nakoľko takáto samorealizácia si žiada široký rozhľad, rozvitú osobnú kultúru zmyslov, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, a tiež — predvídania, čo nie je možné bez slobodného formovania záujmov, slobodnej účasti v živote spoločnosti a osobných dojmov z tých sfér činnosti, v ktorých svoj tvorivý potenciál priamo realizujú väčšinou muži, a v ktorých raz budú pracovať jej synovia a vnuci…
Tretia vlna feminizmu
Koniec 20 storočia. Tá zašla ešte ďalej. Toto už reálne so ženstvom nemalo veľa spoločného. Ťažisko záujmu sa presunulo na lesbické, bisexuálne a transgender ženy. V podstate sa začalo robiť všetko preto, aby ženy vôbec ženami neboli. Feminizmus sa zvrátil do svojej protipodstaty a začal diskreditovať samého seba.
(9*)
Štvrtá vlna feminizmu
Už reálne nemá čo ponúknuť. Teda ešte potraty! Samozrejme, čo môže byť dôležitejšie ako to, že žena, ktorej poslaním je byť matkou, môže ísť zabiť svoj plod v akomkoľvek štádiu. A to, že tým zabíjajú aj ženy, feministkám nijak nevadí.
Paralelne s týmto procesom sa vyvíjala aj „homosexuálna otázka“
Až do roku 1973 označovala American Psychiatric Association (APA) homosexualitu ako psychickú poruchu, ako problém, ktorý by sa mal liečiť ako schizofrénia (homosexualita je často druhotným symptómom vážnych psychických porúch ako schizofrénia). Existujú taktiež štáty, kde sa homosexualita lieči. (10*) Naopak, sú štáty, ktoré vyslovene homosexualitu liečiť zakazujú. (11*)
Po APA, ktorá vyradila homosexualitu zo skupiny psychických porúch hlasovaním (!), tak rovnako postupovalo aj WHO. APA zašla ešte ďalej a vypustila aj balónik s pedofíliou.
Nová príručka špecifikuje, že na to, aby bolo atypické sexuálne správanie klasifikované ako duševný stav, musí osoba:
1. Cítiť osobné utrpenie v súvislosti so svojimi záujmami, nielen utrpenie vyplývajúce z nesúhlasu spoločnosti; alebo
2. majú sexuálnu túžbu alebo správanie, ktoré zahŕňa psychické utrpenie, zranenie alebo smrť inej osoby, alebo túžbu po sexuálnom správaní zahŕňajúcom neochotné osoby alebo osoby neschopné dať zákonný súhlas.
Je dôležité poznamenať, že skutočné diagnostické kritériá pre pedofíliu sa od poslednej verzie DSM (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders) nezmenili, ale to, čo bolo kedysi známe ako pedofília, sa teraz nazýva „porucha pedofílie“, zdôraznila APA v e-mailovom vyhlásení pre The Huffington Post.
DSM sa neustále vyvíja vo svojich názoroch na sexualitu. Ako poukazuje Jillian Keenan na Slate, prvá verzia DSM nazvala akýkoľvek druh homosexuality duševnou poruchou, ale v 60. rokoch sa to zmenilo tak, že ľudia, ktorým vyhovovalo byť gaymi, nemali psychiatrický stav.
Blanchard (spoluautor kapitoly o sexuálnych poruchách v novej DSM) spochybnil potrebu označiť nekriminálne správanie ako duševné ochorenie:
„Ak si zoberiete jednotlivca, ktorý má veľmi silnú erotickú príťažlivosť pre deti, ale ktorý to nikdy nerobil, ktorý by to nikdy nerobil, ktorý súhlasí s tým, že by mal platiť spoločenský zákaz sexuálnych interakcií s dospelými deťmi, chcete povedať, že táto osoba má duševnú poruchu?“ (12*)
Po tvrdom odpore verejnosti však APA cúvla a interpretovala to ako nedorozumenie.
„V skutočnosti APA považuje pedofilnú poruchu za ‚parafíliu‘ (predtým známa ako sexuálna perverzia a sexuálna deviácia, je zážitok intenzívneho sexuálneho vzrušenia voči atypickým objektom, situáciám, fantáziám, správaniu alebo jednotlivcom.), nie za ‚sexuálnu orientáciu‘. Táto chyba bude opravená v elektronickej verzii DSM-5 a ďalšej tlačenej príručke,“ uviedla organizácia. Chyba sa objavila na strane 698, uviedla hovorkyňa.
„APA pevne stojí za úsilím o trestné stíhanie tých, ktorí sexuálne zneužívajú a vykorisťujú deti a mladistvých. Podporujeme tiež pokračujúce úsilie o vývoj liečby pre ľudí s pedofilnou poruchou s cieľom predchádzať budúcim činom zneužívania.“
DSM-5 bol vydaný v máji. Niekoľko rokov predtým sa viedli veľké diskusie o kategórii pedofília.
Nakoniec však došlo len k malej zmene: „Pedofília“ sa zmenila na „pedofilná porucha“. (13*)
Existuje množstvo ďalších štúdií, ktoré vysvetľujú biologickú úlohu vo väčšine, aj keď nie v celom, správaní homosexuálov. Jedna dlhotrvajúca štúdia zaoberajúca sa 136 deťmi, ktorých matky prešli počas tehotenstva liečbou ženských hormónov tvrdí, že u týchto detí sa zdvojnásobila šanca na to, že sa nikdy nevydajú alebo neoženia, než ako to bolo u detí, ktorých matky sa liečeniu nepodrobili.
Štúdiá dievčat, ktoré mali vysoký stupeň mužských hormónov, ukázali typickejšie mužské správanie ako len odmietanie bábik, neskôr v živote mali väčšiu pravdepodobnosť na bisexuálne alebo homosexuálne správanie. Dokonca aj stres matky môže znížiť množstvo mužského hormónu v mužskom embryu.
HOMOSEXUÁLNY GÉN SÍCE NEEXISTUJE, PRETO SA ČLOVEK HOMOSEXUÁLOM STÁVA, druhý tábor (odporcovia) musí pochopiť, že homosexualita je objektívnym javom, a to z genetických alebo kultúrnych príčin.
Existujú iba spoločné genetické znaky, ktoré sú viditeľné keď sa niekto homosexuálom stal, napr.:
– pohlavie jednotlivca je geneticky určované v procese počatia. Ak sa udeje porucha v práci genetického mechanizmu, tak jednotlivec môže získať defektný súbor chromozómov. Takéto druhy porúch môžu zasiahnuť aj ten súbor vrodených parametrov organizmu, ktorým je charakterizovaná jeho príslušnosť k určitému biologickému pohlaviu.
– počas vnútromaternicového vývoja alebo v období dospievania určité nepriaznivé vonkajšie faktory (napríklad: ekológia, alkohol, fajčenie, farmakológia, sonografia plodu, geneticky modifikované produkty, potravinové prísady atď.) znemožnili správnu funkciu (samo osebe bezchybného) genetického programu rozvoja organizmu.
Medzi mimogenetické príčiny vzniku patria napr.:
– defekty biopoľovej štruktúry organizmu, ktoré majú množstvo príčin, zväčša rodinných, vzťahových či otázok identity.
– posadnutosť egregorom/“besom“ – viď. hore, stále častejšie prihlasovanie sa LGBTI komunity k satanizmu či Luciferovi.
– mesto ako silný mutagénny faktor
– pre tých „jednoduchších“ jedincov ide o túžbu okúsiť všetky možné druhy pôžitkov, vtedy na nich stačí sociálny tlak prostredia, viď. agitka v úvode tejto správy.
– prejav stádovito-svorkového správania, keď sa jedinec ocitne v okruhu ľudí LGBTI komunity
– túžba po „dobrodružstve“
– zasväcovacie rituály v rôznych „tajných“ spoločnostiach
– psychotropné látky, transfúzie krvi, anestézy
Hypotézy o pohlavných centrách ponúkajú tiež vysvetlenie na niektoré typické formy homosexuálneho správania. Väčšina homosexuálov zdieľa rovnako promiskuitný názor na sex ako väčšina heterosexuálnych mužov; považujú sex za vrchol a nie za predĺženie milujúceho vzťahu. Mužský mozog poznačený ženskou páriacou preferenciou (preferenciou na mužov) má často za následok nadmerný počet sexuálnych partnerov, priemerný homosexuál má oveľa viac pohlavných stykov než heterosexuál.
Homosexuáli zomierajú v priemere skôr ako heterosexuáli v dôsledku množstva chorôb. Trpia duševnými poruchami od depresií až po psychózy a stupeň samovrážd je niekoľko krát väčší ako u heterosexuálov. Obhajcovia tejto menšiny tvrdia, že to je preto, že sú spoločnosťou traumatizovaní, v skutočnosti však ide o údaje z krajín, kde sú ich práva ospevované. Zástupcovia homosexuality a iných typov sexuálnych odchýlok sú bohato zastúpení v zločinoch ako masové vraždy, zvádzanie detí a obťažovanie. Muži homosexuáli zviedli a zneužili milióny neplnoletých chlapcov. Ich nečisté sexuálne praktiky a vysoká promiskuita mali za dôsledok rozšírenie najhorších chorôb 20. storočia ako AIDS, ktorý nielenže zabil množstvo homosexuálov, ale aj milióny iných, včítane desiatok tisícok, ktorí ho dostali prostredníctvom transfúzie.
Sedemdesiat osem percent homosexuálov je nakazených pohlavnou chorobou, 74 % mužských homosexuálov povedalo, že malo v priebehu svojho života viac ako 100 partnerov, z ktorých celá polovica boli úplne neznámi ľudia, 41 % malo viac ako 500 partnerov, 28 % dokonca viac ako 1 000 partnerov, 37 % homosexuálov praktikuje sadomasochizmus, čo má za následok mnoho nezavinených úmrtí. AIDS na Slovensku šíria hlavne homosexuáli. Homosexuáli sa napríklad v Spojených štátoch dopúšťajú viac než 33 % ohlásených zneužití detí. Napokon homosexuálni muži užívajú v San Franciscu marihuanu a barbituráty trikrát, alkohol sedemkrát, kokaín osemkrát, LSD šestnásťkrát častejšie ako kontrolná skupina heterosexuálov. (14)
V súčasnosti sa podľa liberálov berie homosexualita ako norma. Samozrejme, že rovnakými argumentmi je možné obhájiť aj pedofíliu, zoofíliu či nekrofíliu. Veď tiež ich príslušníci patria k menšine, sú utláčaní, nemôžu za to a trápia sa, že nemôžu robiť to čo by chceli…
Zhrnutie III. kapitoly
Ako sme sa mohli dozvedieť. Čo je degradácia a čo je rozvoj je podložené aj konkrétnymi dátami a číslami, ktoré sa prejavujú v živote. Tiež si môžeme všimnúť, že pokiaľ akékoľvek hnutie neustráži samého seba, tak začne samé sebe robiť zlé meno a diskreditovať sa.
IV. PREČO SME SA V TEJTO SITUÁCII OCITLI?
Pri rozpade feudálneho zriadenia a rozdrobenia európskych monarchií (za účelom vytvorenia štátov bez reálnej suverenity, ktoré by sa jednoducho ako kryptokolónie cez dosadených negramotných predstaviteľov ovládali cez nadnárodné riadenie) v období pred prvou priemyselnou revolúciou mali globálni kurátori „Biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha prostredníctvom monopolu lichvy zriadenej klanovým fiktívnym bohom a jeho úžerníckou mafiou“ pred sebou tri úlohy:
1 – Udržať si status quo – monopol na (konceptuálne) riadiace informácie
2 – Aby sa ľudia nemohli stať Ľuďmi a ostali zvieratkami či biorobotmi
3 – Vytvoriť ideológiu, ktorá by zamedzila závody týchto buržoáznych kobyliek v spotrebe
Od tohto momentu – predpovedania biosférno-ekologickej katastrofy spôsobenej bezbrehou honbou v spotrebe – ubehlo cca 200 rokov a buržoázny liberalizmus vo svojej agresívnej kapitalistickej podobe stále prekvital. Globálni kurátori museli po neúspechu „mraksizmu“ vymyslieť niečo, aby vyhubili „nadbytočné kobylky“ prežierajúce planétu.
Rozhodli sa cez hlbšie, hore spomínané, objektívne zákonitosti bytia vyhladiť a anulovať samotných nositeľov bezbrehej honby v spotrebe a buržoázneho liberalizmu vo svojej agresívnej kapitalistickej podobe, t.j. hlavne Euro-Americké obyvateľstvo. Nemožno to spraviť lepšie ako ich samotnými rukami. Preto sa od cca 50tych rokov 20. storočia pretláčajú idey, ktoré sa mimikrujú ako liberálne, cez rôzne trusty, fondy, nadácie, neziskovky, webstránky či dokonca školy a formujú sa potrebné stereotypy. Keď sa bude táto ideológia protežovať, opisovať v pozitívnom svetle a propagovať, uvádzať ako norma, či dokonca etalón ľudskosti, (to nie je žart 15*) jej infikovaní nositelia, teda cielene celý západný Euro-Americký konglomerát, sa sami vykynožia, či už cez neplodnosť, choroby, nešťastia, katastrofy, defektné životné ciele a pod. a ich pôvodné obyvateľstvo bude premixované a zamenené za „ničím neobmedzenú škálu“ individualistov, ktorí nebudú mať iné záujmy ako túto „ničím neobmedzenú škálu“.
V ČOM JE PROBLÉM?
Ide o to, že vo všetkých národných kultúrach existuje zložka zameraná na podporu fungovania inštitútu rodiny v nadväznosti pokolení. V civilizovaných spoločnostiach práve inštitút rodiny rieši úlohy:
∙ reprodukcie nových pokolení;
∙ integrácie každého novorodeného jedinca do spoločnosti počas jeho dospievania.
A v tejto úlohe rodinu nedokáže plnohodnotne nahradiť žiadny iný spoločenský inštitút.
Funkcie a vzájomné väzby spoločenských inštitúcií
|
|
Společenské instituce jako zdroje statků |
||||
|
Rodina poskytuje |
Státnost zajišťuje |
Věda |
Vzdělávací systém zajišťuje |
||
|
Společenské instituce jako příjemci statků |
Rodině |
1. Pokračování rodu; 2. Bezprostřední péči členů rodiny jeden o druhého. |
Sociální ochranu a faktory podmiňující kvalitu života rodiny i jedince. |
Rozhled dorůstajícím pokolením i dospělým nad rámec povinného vzdělávacího minima přijatého ve společnosti. |
Novým pokolením vstupujícím do života výchozí úroveň vzdělanosti a profesionalismu jako základ pro jejich integraci do života společnosti. |
|
Státnosti |
1. Lidské zdroje; 2. Mravnost; 3. Etiku; 4. Základy kulturní jednoty společnosti. |
1. Organizační systémy řízení; 2. Obnovu subkultury řízení na profesionálním základu v návaznosti pokolení. |
Vědecko-metodologické zajištění průběžného státního řízení a vypracování politického kurzu do budoucna. |
1. Základy kulturně-politické jednoty společnosti; 2. Kádry v podobě profesionálních řídících pracovníků. |
|
|
Vědě |
1. Lidské zdroje; 2. Mravnost; 3. Etiku; 4. Základy kulturní jednoty společnosti. |
1. Organizaci systému; 2. Podporu základní vědě; 3. Vymezení výzkumných úkolů v zájmu realizace politiky. |
Obnovu subkultury vědeckých výzkumů a řešení aplikovaných úkolů. |
Kádry v podobě profesionálních výzkumníků a vývojářů. |
|
|
Vzdělávacímu systému |
1. Lidské zdroje; 2. Mravnost; 3. Etiku; 4. Základy kulturní jednoty společnosti. |
1. Organizaci systému; 2. Vymezení vzdělávacích úkolů. |
1. Metodologii poznání a tvořivosti; 2. Chápání světa (tj. tématiku a obsah vzdělávacích standardů); 3. Kádry v podobě profesionálních učitelů. |
Kádry v podobě profesionálních učitelů. |
|
Pritom je nevyhnutné dodať, že ak skúmame historickú minulosť, tak všetky ostatné spoločenské inštitúty (štátnosť, škola, veda, umenie atď.) vyrástli z inštitútu rodiny ako zo zárodku. A počas historicky dlhých časových intervalov, obopínajúcich život mnohých pokolení, kľúčovým faktorom rozvoja spoločnosti a kvality jeho života je fungovanie inštitútu rodiny. V kratších časových intervaloch (v rozsahu života jedného-dvoch pokolení) je kľúčovým faktorom fungovanie inštitútu štátnosti, podmienené fungovaním inštitútu rodiny a systému vzdelávania počas života niekoľkých predchádzajúcich pokolení. (16*)
T.j. pokiaľ tradičná rodina zažíva v súčasnosti krízu, je potrebné túto krízu zvrátiť tým, že odhalíme faktory tejto príčiny (zväčša alkohol, podliehanie zvieracím pudom, civilizačný stres, konzumný spôsob života, vplyv médii a reklamy, tlak na výkon – častokrát aj na ženy, ktoré majú potrebu sa vyrovnať výkonnostne mužom, zrejme aj z dôvodu nedocenenia zdravých ženských kvalit a prínosov pre spoločnosť) a že majú pôvodcov rovnakých ako LGBTI+ propaganda. Treba zamedziť opakovaniu týchto príčin a nie to dávať ako dôvod na to, že homosexualita a zväzky párov rovnakého pohlavia sú rovnakej hodnoty ako tradičná rodina. Okrem toho, vedeli ste o tom, že v minulosti otrokári odopierali otrokom právo na rodinu? Otroci musia mať úplnú «slobodu» sexuálneho správania, a prichádzajúce na svet deti boli novým majetkom otrokárov, a nie pokračovatelia nejakého otrockého rodu. V histórii bolo rozbitie inštitútu rodiny vždy jednou zo zložiek procesu zotročenia alebo predpokladom k zotročeniu.
Z uvedeného je pochopiteľné, že LGBTI+ komunita sa nachádza automaticky mimo prirodzené smerovanie rodiny a spoločnosti ale takisto aj mimo národ, t.j. stáva sa kozmopolitnou. Takto vzniká globálna LGBTI+ sieť, ktorá:
– lobuje (korumpuje) za svoju agendu bez ohľadu na potreby rodiny a spoločnosti
– dosádza svojich predstaviteľov do vysokých riadiacich funkcií na vykonávanie svojej agendy
– zhromažďuje a rozširuje informácie určitého spektra a vplyvu na mafiánskom princípe
Aby toho nebolo málo, patriť k LGBTI+ komunite začína byť aj finančne výhodné
“San Francisco – primátor N. Breed dnes spustenie nového programu garantovaného príjmu pre trans komunitu v San Franciscu. Program Garantovaný príjem pre transľudí (GIFT) poskytne transrodovým ľuďom zo San Francisca s nízkymi príjmami 1 200 USD každý mesiac až na 18 mesiacov na pomoc pri riešení finančnej neistoty v rámci trans komunít.” (17*)
ČO TUŠIME, NO NEVIEME OPÍSAŤ SLOVAMI
Pokiaľ psychika (ako informačno-algoritmický systém) príslušníka LGBTI+ komunity nerozlišuje príslušnosť k LGBTI+ komunite ako problém a rovnako tak kultúra spoločnosti (ako informačno-algoritmický systém) nerozlišuje LGBTI+ hnutie ako problém, tak musí nevyhnutne v určitom ohľade dôjsť k defektnému vývoju celej spoločnosti, pretože algoritmika rozhodovacích procesov každého jednotlivca tvoriaceho spoločnosť je podmienená mravnosťou. Informácie takéhoto jedinca a spoločnosti v sebe obsahujú tzv. bugy (chrobáky, trójske kone) , čo sa pravdepodobnostne predurčene prejaví v štatistike chybovosti kritických riadiacich rozhodnutí. Jedným z mnohých príkladov je rozhodnutie hlasovaním západnej medicíny o tom, že homosexualita nie je chorobou a príslušnosť k LGBTI+ komunite nie je psychickou poruchou. Týmto krokom ospravedlňuje konanie LGBTI+ komunity a zamedzuje odstráneniu mnou hore opísaných príčin. Keďže nárast týchto kultúrnych a genetických ochorení ma exponenciálny charakter, je veľmi jednoduché predpokladať, že západné štáty smerujú ku katastrofe. (18*)
Ak by bola príslušnosť k LGBTI+ menšine naozaj výlučne geneticky podmienená a vrodená ako tvrdia jej propagátori a obhajcovia, tak by musela byť v priebehu historického vývoja konštantná. Vidíme však presný opak, že mladšie generácie sa hlásia k tejto menšine násobne viacej, čo je štatisticky cez genetiku nemožné dosiahnuť, avšak dlhodobou propagandou určite áno, pretože to vidia všade, v seriáloch, knihách, kinách a v korporátoch. (19*)
Odborníci však hovoria jasne:
„So znepokojením sledujeme súčasné trendy v politike a časti spoločnosti, ktoré čoraz viac naliehajú na vnášanie rodovej ideológie do škôl. Rodová ideológia okrem iného tvrdí, že nezáleží na vrodenom biologickom pohlaví jednotlivca, resp. že je nepodstatné: každý má mať možnosť vybrať si, kým sa cíti alebo kým si želá sa stať (mužom?, ženou?, inak sexuálne/rodovo odlišným?). Biologické delenie pohlaví na mužov a ženy vraj človeka obmedzuje, lebo údajne vytvára v spoločnosti rodové stereotypy zmýšľania a správania, ktoré neskôr vedú k rôznym formám diskriminácie. Rodová ideológia si preto nárokuje predefinovať obvyklé chápanie sexuality človeka z biologického a medicínskeho hľadiska na sociálno-kultúrne vytvorený konštrukt rodu (gender), teda na predmet rýdzo subjektívneho vnímania a cítenia seba samého tak, aby si každý mohol „slobodne určiť“, kým je alebo kým chce (rodovo) byť…
Z odborného, medicínskeho i psychologického hľadiska je experimentovanie s duševným vývojom dieťaťa neprípustné (o neetickosti takého počínania ani nehovoriac).[xii] Platí to najmä v takej citlivej oblasti, akou je sexualita. O to viac, že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy, poruchy správania, úzkostné stavy, depresie a iné.[xiii] Ide o experiment, ktorého najväčším rizikom však je, expresívne povedané, mrzačenie psychosexuálneho vývoja detí.“ (20*)
Vyzerá to tak, že Nemecku na to majú iný názor:
„Berlínská LGBT lobby s hrdosťou zahajuje nový vlajkový projekt: materská škola zameraná na gaye a lesby s 90 miestami. V tomto dúhovom sociálnom experimente sa teraz oficiálne cvičí detské obetovanie. Pikantní na tomto projekte je skutočnosť, že v predstavenstve prevádzkovateľa sedí prvotriedny relativizátor pedofilných sexuálnych stykov.“ (21*)
Nebola by to Amerika, ktorá by nebola v tomto smere opäť popredu. Na obrázku je žena, ktorá sa rozhodla byť mužom. Tak sa ním chcela stať. Lenže stihla otehotnieť.
“Trans muži si medzi sebou porovnávajú poznámky a hľadajú podporu a rady na internete. S bratom patríme do súkromnej facebookovej skupiny Birthing and Breast alebo Chestfeeding Trans People and Allies. Má približne 1 780 členov. Zoznam usmernení uvádza, kto sa môže pripojiť k skupine: „Ľudia v transfeminínnom spektre, tí, ktorí sú genderfluidní, ľudia bez pohlavia, transmužskí jedinci a cisgender spojenci.“ (Som cisgender. To znamená, že moja identita zodpovedá pohlaviu môjho biologického pohlavia. Narodil som sa ako dievča a cítim sa ako žena.)… Jeden transotec mi povedal, že si myslí, že by sa zabil počas prvých mesiacov tehotenstva, keby si nenašiel priateľov v skupine.” (22*)
Nie je nič prirodzenejšie, krajšie a dojímavejšie ako žena kojaca svoje vlastné dieťa. Prečo toto kriviť?
“Dieťa oddojčené na prsiach svojej matky nedostáva len jedlo, ale intenzívne sa zapája do dynamického, obojsmerného a biologického dialógu. Je to proces, v ktorom prebieha fyzická, biochemická, hormonálna a psychosociálna výmena.”
Diane Wiesengerova, Diana Westová a Therea Pirmanová
(Umenie dojčiť)
Zhrnutie IV. kapitoly
Môžeme sledovať celkom jasný, nenáhodný, riadený zámer o pretláčanie tejto agendy na úkor ostatných celospoločenských záujmov. To znamená, že objektívne zákonitosti sú uchopované subjektívnou svojvôľou globálnych plánovačov na realizáciu svojej agendy.
V. KAŽDÉ PRAVIDLO MÁ SVOJE VÝNIMKY, NO NIKDY NEBUDE VÝNIMKA PRAVIDLOM
Z doteraz napísaného by sa mohlo zdať, že patrím k tomu druhému táboru, ktorý považuje všetko ohľadom LGBTI+ za vymyslený nezmysel, satanizmus a degradáciu. Lenže nie je tomu tak. Tu sú moje dôvody:
1. Príroda je variabilná. Existuje chromozomálne pohlavie (určené genetikou), gonadove pohlavie (aké genitálie človek naozaj má) a hormonálne pohlavie (aké hormóny napriek genetike a genitáliám v jeho organizme prevládajú). Tie sa môžu z rôznych dôvodov meniť a utvárať identitu človeka. (23*) Preto je štatisticky pravdepodobnostne predurčené, že existujú ľudia, ktorí pod vplyvom rôznych faktorov svoje fyzické telo odlíšiteľné od normy. Ako existujú „typickí muži“ s typickými maskulínnymi črtami, tak existujú aj typické ženy s typickými feminnými črtami. Obe skupiny tvoria dominantné charakteristické črty medzi zástupcami svojho pohlavia. Rovnako tak existujú aj výnimky z tohto pravidla. Prirodzene jemnejší muži a hrubšie ženy.
2. Duchovné náuky hovoria o tom, že duch je bezpohlavný a duša obojpohlavná. Až v procese vteľovania si duša vytvára fyzické telo a teda aj pohlavie. Ja(stvo)/Duch v procese spájania sa s telesnosťou (incarnare) môže napr. pod vplyvom prenatálnej, pôrodnej alebo detskej traumy, zanedbania/zneužitia, ale aj ideológie, svetonázoru, alebo v rozpore so svetonázorom (aj silný vplyv z predchádzajúcich inkarnácií), prípadne kombinácie vplyvov, v procese sebaidentifikácie/určenia, uviaznuť v úrovni astrálneho alebo éterického tela.
V astrálnom tele sme duševne obojakí, tam uviaznutá individualita má tendenciu byť transrodová, „ono“. Vývojovo súvisí s fázou rozvoja duše pocitovej 7-14.
V éterickom tele sme doplnkoví k fyzickej pohlavnosti. Zastavením v tejto úrovni, máme tendenciu príťažlivosti k rovnakému pohlaviu. Deje sa to vo fáze rozvoja duše rozumovej/myslivej 14-21.
Vo fyzickom tele sa spojíme s konštitúciou a v nej danou pohlavnosťou. Prevažne vo fáze zrenia duše vedomej 21-28, kedy si vyberáme pôsobenie (tvorbu/plodenie) vo svete, partnerov pre spoluprácu a partnera pre spolužitie, založenie rodiny.
V zásade, ak sa toto neudeje, individualita sa odmieta spojiť s pozemským svetom až do telesnosti a uskutočňovať v ňom svoj aktuálny úplný osud. Tak vo vzťahu k neseným vlohám, tak k vývojovej skúsenosti striedania ženských a mužských vtelení. Celoživotná práca prostredníctvom vonkajších polárnych vzťahov, na vnútornom vzťahu mužskej a ženskej zložky duše, optimálne vedie k harmonicky rozvinutej bytosti: „bezpohlavný“ starý človek, nesúci prirodzenú múdrosť zvnútorneného prežitého, schopný pokojného nadhľadu, podpory, či až žehnania…
3. Vzhľadom na to, čo bolo napísané v bode 2 vieme dať ešte iný príklad. Narodí sa napríklad chlapec. Kde je však jeho druhá polovička duše? V duchovnej sfére, zidealizovaná na nebesiach. Sublimovala sa do jeho Animy. Keď muža „zavolá“ jeho Anima, v jeho živote zavládne chaos. Má pocit, že sa zblázni… poctivo udržiavaný „poriadok“ v duši sa rozsype, myseľ stráca svoju jasnosť, nad ničím nedokáže udržať kontrolu. Všetky istoty sa rúcajú, čo bolo považované za nemenné je zrazu stratené. Anima predstavuje u muža všetky jeho feminínne psychologické tendencie. Je jeho drahou polovičkou, ktorá túži po spojení. Často si ju muži projekujú do žien, no žiadna žena sa Anime nevyrovná, aj keď s ňou môže mať veľa spoločného. Iba ona je tá jediná. Neintegrovaná Anima sa u muža prejavuje v iracionálnych náladách. Vnáša do mužovho života princíp Eros, vzťahovosť, schopnosť vzťahovať sa a vytvárať si vzťah k vlastnému vedomiu. Zároveň je jeho sprievodkyňou vnútorným svetom a učí ho brať vážne jeho pocity, nálady, sny, fantázie a očakávania. Je opačným princípom voči jeho maskulinite, ktorú žije muž navonok. Je to teda ozaj jeho časť, ktorá mu je cudzia, no zároveň, ak si to muž dovolí a integruje ju, tak práve tam nájde seba – svoje celistvé Ja. A ako hovoril C.G.Jung, zatiaľ čo integrácia vlastného tieňa je dielom tovariša, integrácia Animy (u ženy Animusa) je dielom skutočného majstra. Ak však toto muži alebo ženy nezvládnu, ich anima sa prevráti vo svoj opak, ktorý budú kompenzovať v nejako spektre LGBTI. Preto je na každom z nás, aby sme si vyberali cnostné idey a nekompenzovali si ich nezvládnutie za svoju orientáciu s ktorou „nevieme nič robiť“.
Zhrnutie V. kapitoly
Kto tvrdí, že celé LGBTI+ je len výmysel ľudí čo nemajú čo robiť, sa mýli. Nie je pravda, že ide iba o manipuláciu a že ľudia, čo tomu veria sú len zmanipulovaní hlupáci. To je iba polovica pravdy. Existujú objektívne duchovné aj biologické zákonitosti, ktoré predurčujú malú časť populácie na to, že budú patriť do LGBTI+ komunity. Nie je možné túto komunitu poprieť ani ju kvôli tomu osočovať. Treba však rozlišovať medzi LGBTI+ ľuďmi a agendou, ktorá je nimi/cez nich pretláčaná, pretože táto agenda je zvrátená, škodlivá a škodí samotnej LGBTI+ komunite. V skutočnosti by sa mali všetci slušní a príčetní ľudia v tejto komunite proti tomu postaviť a povedať, že s tým nesúhlasia.
Záver a riešenie
Jeden z autorov žil a pôsobil vo veku 18-30 v umeleckej sfére, má intenzívnu skúsenosť s LG kolegami. Poznal množstvo rozorvaných a promiskuitných, avšak všetci vraj mali snahu utvoriť vzťah stabilný a trvalý. Mnohé páry dokázali, že je možné žiť s 1 partnerom celý život, ich sexuálna energia bola využitá v umeleckej tvorbe, ktorá „plodila ich deti“, takže nemali potrebu napĺňať tradičný obraz rodiny adopciou detí… V skutočnosti mnoho umelcov je inosexuálov a tí, ktorí dokázali zduchovniť svoje inštinkty, inšpirovali celé pokolenia svojimi dielami takým spôsobom, čo by snáď nedokázal žiaden heterosexuál.
Najľudskejšie riešenie je podať týmto ľuďom pomocnú ruku. A to takým spôsobom, že ak by aj nebolo možné pomocou rôznych praktík “usmerniť” ich rozmnožovací inštinkt, tak by týmto ľuďom mala byť poskytnutá možnosť takých kurzov ktoré im pomôžu so sebakontrolou a presmerovať “svoju energiu” na cnostné hodnoty a ciele. Tak, aby bolo umožnené ľuďom, ktorých rozmnožovací inštinkt je chybne zameraný na deti (pedofili), na zvieratá (zoofili), na osoby rovnakého pohlavia (homosexuáli), aby mohli žiť normálny spoločenský život bez negatívneho vplyvu na dorastajúce pokolenie, boli so sebou spokojní a užitoční pre spoločnosť.
Inak povedané, pomoc znevýhodneným menšinám nespočíva v tom že sa tieto odchýlky preklasifikujú z choroby na spoločenskú normu. Ako sme si v článku ukázali, normou toto nikdy z objektívnych príčin byť nemôže. Ale pomoc spočíva v tom že spoločnosť bude poskytovať možnosť začleniť sa každému takémuto človeku, ktorý o to bude mať záujem, do normálneho spoločenského života takým spôsobom aby jeho správanie spoločnosti neškodilo, ale bolo prospešné.
Je toto všetko grafomanstvo a my sa bigotne-zaostalo mýlime? Prax je kritériom pravdy. Navrhujeme teda, aby sme si počkali pár rokov na výsledky týchto pokusov a ich dopadov na západné spoločnosti. Pokiaľ budú prekvitať a rozvíjať sa, veľmi ľahko sa k nim môžeme pridať a verím, že zameškané dobehneme V opačnom prípade buďme radi, že sme takto „zaostalí“ a budujme tradičné rodiny a z nich kultúru spoločnosti pravoverne, aby v nej neboli rozpadnuté rodiny a naopak LGBTI+ úlety brané ako výnimočné nedorozumenia. A nie, aby sme mali mužov ako missky.
Tí, ktorým sa toto riešenie nepáči, nech sa v duchu slobodného pohybu a pobytu osôb presťahujú tam, kde je to brané ako norma, my sa budeme musieť bez ich „mozgov“ zaobísť. Tí ostatní, javiac sa plnohodnotnými jedincami spoločnosti ju budú obnovovať a zveľaďovať jedine tak, že budú zvyšovať svoju mravnosť a svetonázorové chápanie a to sa nedá inak, ako štúdiom tlstých učebníc a rozjímaním o Živote, nie scrollovaním meme.
PRETOŽE DÚHA VZNIKÁ KOMBINÁCIOU SLNEČNÉHO SVETLA, VODY A VZDUCHU A TIETO BOLI VŽDY SYMBOLOM ŽIVOTA A ZDRAVIA.
Autorský kolektív
ZDROJE:
Komu vadí že je pes?
2. Zvieracie deti “Mauglie”
https://t.me/TMB_Documentary/6?fbclid=IwAR3fZtQwXNpGooGwJLMsNCbDsYzl2fd8ngcdc9CKkl_NZYFt5PgadrD-zhs
3 – zvierací študenti
https://www.eganvilleleader.ca/breaking-news/6799/
4 – Zvierací študenti
https://www.facebook.com/watch/?v=2069721419885907
„Zdalo sa mi, že ide o odpor proti niektorým pokrokovým veciam, ktoré naše školy robia, a mali by sme veľa ľudí, ktorí by povedali, že to má korene v nenávisti, transfóbii a homofóbii a že toto posolstvo musí byť jasné, toto nie je prijateľné.“
https://www.cbc.ca/news/canada/prince-edward-island/pei-psb-statement-cats-students-1.6218628
5 – Furries https://furscience.com/whats-a-furry/
6 – Drag Queen https://en.wikipedia.org/wiki/Drag_queen
7 – https://sophia.sk/sk/casopis-sophia
8 – https://www.youtube.com/watch?v=ShS4uEY2Jw8
11 – https://spravy.rtvs.sk/2021/12/kanada-zakazala-konverzne-terapie-ktore-mali-liecit-homosexualitu/
https://www.hlavnespravy.sk/malta-ako-prva-krajina-v-europe-zakazala-liecit-homosexualitu/870420
12 – https://www.huffpost.com/entry/dsm-pedophilia-mental-disorder-paraphilia_n_4184878
13 – https://www.washingtontimes.com/news/2013/oct/31/apa-correct-manual-clarification-pedophilia-not-se/
https://www.apa.org/news/press/releases/2013/10/pedophilia-mental
14 – Štúdie a zdroje o homosexualite a LGBTI
Moir, Anne and Jessel, David. (1989). Brain Sex. New York: Dell Publishing. Cited within. 348. Ward, I. L. (1974).
Sexual Behaviour Differentiation: prenatal hormonal and environmental control. Sex Differences in Behavior. Friedman, R. C. et al. (eds. ). John Wiley & Sons, New York. p.3-17.
Atlantic Monthly. (1993). Homosexuality and Biology. March.
Socarides , Charles W. (1995). Homosexuality: A Freedom Too Far. Phoenix: Adam Margrave Books.
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5008030/
https://cmda.org/article/negative-health-consequences-of-same-sex-sexual-behavior/
https://news.gallup.com/poll/201731/lgbt-identification-rises.aspx
https://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/000306518303100119?journalCode=apaa
15 – https://www.youtube.com/watch?v=mbBArTs9G-U
16 – http://leva-net.webnode.cz/products/zaklady-sociologie-5/
17 – https://news.gallup.com/poll/201731/lgbt-identification-rises.aspx
18 – https://sf.gov/news/san-francisco-launches-new-guaranteed-income-program-trans-community
20 – https://rodovescitlivovanie.wordpress.com/
