Kritéria hľadania pravdy

Svetonázorové východisko

Svet na vertikálnej i horizontálnej rovine je mimoriadne komplexne členený systém, pozostávajúci z množstva rovín a typov bytia a pri jeho reflektovaní každý z nás, v závislosti od typu a priori, viac alebo menej vedome zvolených predpokladov, používa špecifickú metodológiu alebo „metodológiu“ a interpretačné princípy. V Živote (pod týmto chápem „všetko“ vrátane Vesmíru, duchovna a Boha) dochádza k vzájomnému pôsobeniu objektívnych rozdielností, ktorých spoločnou vlastnosťou je ich príslušnosť k Objektívnej realite. Takéto vzájomné pôsobenie rozdielností sa prejavuje v procesoch vývoja jednotlivých štruktúr Vesmíru (Stavby sveta), a tiež v procesoch ich degradácie a rozkladu. Vo vzájomnom pôsobení rozdielností vždy môže byť odhalené riadenie: buď vo forme samoriadenia, v realizácii procesu ktorého sa nezúčastňuje nikto z odhalených subjektov; alebo vo forme bezprostredného riadenia zo strany niektorého z odhalených subjektov (jedného z množiny); alebo sa riadenie a samoriadenie nejako navzájom dopĺňajú.

To je v hrubom vo svojej suchosti všetko, čo možno povedať o najvšeobecnejších zákonitostiach bytia, nezachádzajúc do detailov samotného bytia a charakteru každej z množstva objektívnych rozdielností, ktoré vo vzájomnej súčinnosti vytvárajú v Živote súbor priebežných udalostí.

Životu je však objektívne vlastné čosi, čo je vyjadrené v samotnom pojme «dialektika». Akonáhle sa k človeku dostáva hoc aj nie zreteľná formulácia, ale len nejaké jeho vlastné (intuitívne*) vnímanie «všeobjímajúceho zákona bytia», tak v prípade, ak je interpretom filozofie, tak sa ocitá na rozcestí, za ktorým ležia dve navzájom sa vylučujúce cesty. Všetky filozofické systémy a filozofické kultúry možno zaradiť do jeden z dvoch skupín (ktoré však nemajú nič spoločné s rozdelením na «idealizmus» a «materializmus», kultivovaný „dialektikmi“):

  • Citátovo-dogmatické (v terminológii marxizmu — nedialektické), fungujúce podľa princípu: «vznikol problém? — hľadaj citáty vhodné pre tento prípad u zakladateľov a legitímnych klasikov-pokračovateľov». Takéto sú napr. postupy rôznych cirkví. Rovnakou citátovo-dogmatickou filozofiou sa stal aj marxizmus ako taký, ku koncu svojej existencie v ZSSR. Je to prízrak filozofie, zložený z množstva špecifických termínov a konštrukcií logických procedúr zjednocujúcich tieto termíny, avšak pomocou ktorého nemôžno riešiť reálne životné problémy ani samotní filozofi-zakladatelia, ani pokračovatelia nimi začatej filozofickej tradície.
  • Metodologické, fungujúce na inom princípe: «vznikol problém? — osvojuj si a zdokonaľuj metódy, ktoré umožnia tebe samému dať si odpoveď na túto aj iné otázky, v miere vzniku potreby odpovedí počas Života». Je to nástroj, s NEPRIAMOU pomocou ktorého možno objektívne riešiť malé aj veľké problémy, ktoré ľuďom Život postaví do cesty,
  • a tento nástroj môže byť odovzdaný ďalším ľuďom,

 

  • a osvojiť si ho môže každý viac-menej fyzicky a psychicky zdravý človek, ak sa mu to bude zdať preň užitočné. O tom je aj tento článok.

 

«Subjektívna dialektika» svojou formou v praxi predstavuje postupnosť zmyslovo presných a v každej etape jednoznačne chápaných (v ich spojitosti so Životom) otázok (jak tých otvorene zadaných, tak aj tých implicitne chápaných), na ktoré sa dávajú presné, jednoznačne chápané (v ich spojitosti so Životom) odpovede. Jednoznačnosť chápania (eventuálne mnohovariantná: v zmysle jednoznačne definovanej množiny) je podmienená kultúrou — osobnou, spoločenskej skupiny, celej spoločnosti. A špeciálne zdôrazním, že ak otázky a odpovede nemajú spojitosť so Životom, potom niet ani subjektívnej dialektiky. To, čo vzniká pri chýbajúcej spojitosti so Životom, samo osebe predstavuje abstrakcionizmus, možno aj vytvárajúci ilúziu svojej objektivity.

Všetku informáciu, ktorá sa dostáva do psychiky človeka v súvislosti s nami skúmanou problematikou obehu informácie v ľudskej psychike v procese osobného rozvoja a tvorby budúcich zámerov a línie správania, možno rozdeliť na tri kategórie:

  • «prvotná» — tá informácia, s ktorou sa človek nikdy predtým v živote nestretol.
  • «operatívna» — tá informácia, ktorá je nevyhnutná na formovanie a realizáciu jeho zámerov a pre úspešnú priebežnú spoluprácu s prostredím (a keďže správanie človeka, s výnimkou situácií, v ktorých je vedený zvonka, sa buduje na porovnávaní informácie, ktorú mu prinášajú jeho zmysly, a informácie, ktorá sa už v jeho psychike nachádza, tak «operatívna» informácia môže byť ešte rozdelená na dve podskupiny — «zmyslovú» a «pamäťovú», bez rozdelenia «pamäťovej» informácie na vedomú a nevedomú časť);
  • «odvetná» — tá informácia, ktorá prichádza z prúdu udalostí Života ako odpoveď na činnosť človeka (vrátane jeho nečinnosti, čo je osobitý druh «činnosti všeobecne») a pre človeka je nevyhnutná v jeho osobnom rozvoji na potvrdenie alebo vyvrátenie životnej adekvátnosti a objektívnej oprávnenosti niektorých jeho minulých a súčasných zámerov a skutkov.

Pritom treba chápať, že ponúknuté odstupňovanie informácie má zmysel iba v súvislosti so skúmanou problematikou. Tým viac to, čo predstavuje «prvotnú» informáciu pre jedného človeka, pre druhého takouto nie je; a to, čo sa jednému ukazuje ako «operatívna» informácia, môže byť pre druhého «odvetnou» alebo «prvotnou» informáciou. Okrem toho, priebeh života každého človeka je taký, že jedna a tá istá informácia (v závislosti od jej obsahu a životných okolností) vo vzťahu práve k jeho psychike sa môže vzťahovať na viac, než jednu z menovaných kategórií.

A celkovo proces osobného psychického rozvoja, počas celého života jednotlivca, do seba zahrňuje dve zložky:

  • po prvé, hromadenie subjektom rôznorodej informácie, a jej zaradenie do aktuálnej algoritmiky tvorby vlastného správania. Túto informáciu sme vyššie konvenčne nazvali «prvotnou
  • po druhé, vytváranie algoritmiky psychiky vlastnej osobnosti behom procesu triedenia «prvotnej» a «odvetnej» informácie, prechádzajúcej dráhami rôznych spätných väzieb v správaní, vytvorenom na základe porovnávania dvoch prúdov «operatívnej» informácie: «zmyslovej» a «pamäťovej» (všetka «pamäťová» informácia prišla kedysi do psychiky ako «prvotná» informácia).

V tomto dvojakom procese sa formuje aj videnie sveta, aj chápanie sveta, aj mravnosť človeka. Na to naväzujúcou, no najpodstatnejšou otázkou je:

Je človek sebestačný v schopnosti výberu informácie z prúdu udalostí Života, a predovšetkým «prvotnej» informácie, alebo nie?

Každá z dvoch variantov odpovedí na vyššie položenú otázku plodí aj dva navzájom sa vylučujúce názory o možnostiach človeka v tomto Svete:

  • Ak vstup informácie (vrátane «prvotnej») do psychiky subjektu je úplne podmienený len samotnou psychikou a zdravím organizmu, tak subjekt má objektívne možnosť kráčať v Živote kam chce a ako len chce.
  • Ale ak je vstup informácie, a predovšetkým «prvotnej», podmienený nielen psychikou a zdravým organizmu, ale aj objektívnymi procesmi, na ktoré subjekt nemá dosah, vrátane priameho prerozdelenia informácie Bohom Všedržiteľom, tak:

  • existujú oblasti, do ktorých jednému subjektu bude dovolené kráčať v jeho osobnostnom rozvoji, tým že mu bude poskytnutá príslušná informácia;
  • a druhý subjekt, napriek všetkej jeho horlivosti, nedokáže vojsť do rovnakej oblasti, nakoľko nemá potrebné informačné zabezpečenie; nedokáže do nej vkročiť minimálne dovtedy, kým vo výsledku výlučne svojej psychickej činnosti nezmení v sebe niečo, po čom mu zvonku bude umožnený dostup k príslušnému informačnému zabezpečeniu cesty a činnosti. A tento druh rozdielov v možnostiach subjektov ohľadom získania prístupu k určitej informácii je objektívny, hoci v mnohom podmienený subjektivizmom každého, t.j. jeho premysleným postojom k formovaniu vlastnej osobnosti a jeho vzťahu k spoločnosti a Životu celkovo.

 

Riadenie ako také predstavuje spojenie adresnéhoneadresného šírenia informácie v riadenom systéme, ktoré spôsobuje vopred predvídateľné následky (jak samotné výsledky, tak aj sprievodné efekty).

Toto všeobecné pravidlo dostatočne všeobecnej teórie riadenia zároveň privádza k myšlienke, že adresné šírenie «prvotnej» a «odvetnej» informácie s Bohu vopred známymi následkami, ktoré plne zodpovedajú cieľom Jeho Zámeru, je jednou zo zložiek Jeho Všedržiteľnosti. A preto:

Človek nie je sebestačný v otázke výberu rôznorodej informácie z prúdu udalostí v Živote, a predovšetkým v otázke výberu «prvotnej» informácie, ktorej zloženie je «stavebným materiálom» pre jeho videnie a chápanie sveta, ležiace v základoch pre vypracovanie ním vlastných plánov, spôsobov ich realizácie a správania sa v Živote. Inými slovami, svoju psychiku si v súčinnosti s okolnosťami Života buduje človek sám, avšak kto, ako a v duchu akej Vyššej účelovosti mu dodáva «stavebný materiál» na jej budovanie — nad tým sa väčšina ľudí nezamýšľa…

A v mnohých prípadoch sa človek očividne ukazuje byť nesebestačným aj v otázke výberu z prúdu udalostí nielen «prvotnej» a «odvetnej» informácie, ale aj informácie, ktorú konvenčne nazveme — «operatívnou», t.j. ktorú nutne potrebuje na uskutočnenie aktuálnych úloh a zámerov do budúcna.

No stáva sa, že v človeku, v jeho vnútornom svete sa čosi udeje, po čom následne on akoby začal hľadieť na Svet novými očami, vidí a počuje to, čo si predtým vôbec nevšímal; a diela, ktoré stáli alebo boli beznádejne zaseknuté, začínajú akoby sami od seba kráčať k zdarnému koncu vďaka tomu, že informácia, ktorú predtým človek nebol schopný rozoznať a získať z prúdu udalostí, sa teraz stala jeho vlastníctvom.

A toto vysvetlenie viaznutia a krachu rôznych diel človeka pre jeho nesebestačnosť v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie je plne v súlade so všeobecnými princípmi organizácie riadenia hierarchicky nižších vložených podsystémov zo strany hierarchicky vyšších úrovní, v hierarchicky organizovaných do seba vložených systémoch. (viac v DVTR)

Druhá vec je, ako človek — nositeľ subjektivizmu — vyhodnotí poskytnutú mu informáciu počas jej osvojovania, a čo presne si zaumieni robiť a bude robiť na základe získaného informačného zabezpečenia. No aj na toto príde Zhora reakcia v podobe «odvetnej» informácie, ktorá sa dostaví cez kanály spätných väzieb.

No tvrdenie o sebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života, takéto prípady zaseknutia a krachu rôznych plánov pripisuje „náhodám“. Ale „objasňovanie“ takýchto faktov pomocou bezpríčinno-bezcieľnych, a preto neobjasniteľných náhod, mlčky predpokladá veľmi významné zamlčania:

  • ako minimum, obmedzenie Boha vo Všedržiteľnosti, v dôsledku Jeho akoby neúčasti v procese osobne-adresného poskytnutia «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie človeku, a ako maximum, popieranie faktu Božej existencie;

  • absencia informačno-mierovej prepojenosti Vesmíru a jeho fragmentov do jediného celku, pretože «zhody náhod» sú chápané ako náhody, pri objektívnej neprítomnosti akýchkoľvek prepojení a podmieneností medzi rôznymi okolnosťami, ktoré sa «zliali» do konkrétnej skúmanej „náhody“. Pritom pod „náhodami“ v živote spoločnosti a jednotlivých ľudí sa myslia mravno-eticky nepodmienené, bezdôvodné a bezcieľne zhody šťastných alebo nešťastných okolností pre daný subjekt

 

Základné pravidlá:

1.Kto to hovorí, kde je zdroj? Musí si za tým štát a prevziať zodpovednosť. Keď za tým nestojí nikto, nie je dôvod sa tým zaoberať.

Často sa dejú také „srandy“, že médiá (pozor ony nie sú zdroj, len nástroj šírenia informácií) vypustia von nejakú „prvotnú“ informáciu, ktorá sa neustále premieľa v spoločnosti, že ju jej konzumenti automaticky berú ako pravdu. Takýchto „právd“ sa v éteri šíri obrovské množstvo, rovnaký podiel má na tom aj tzv. „alternatívna scéna“, kde ľudia zdieľajú čokoľvek, čo odporuje mainstreamu. Keby každý rozprával iba o tom, čo je naozaj vie, že je pravda, vrátanie chápania kontextu príčin a následkov, zavládlo by obrovské ticho.

  1. Česť. Pamätaj kto kedy klamal alebo hovoril nepravdu a neospravedlnil sa.

Mnoho „právd“ sa samozrejme časom potvrdilo ako nezmysel. Tvrdili nám, že môžu padnúť mrakodrapy kvôli nárazu lietadla.

Tvrdili nám, že irácki vojaci vyhadzujú deti z inkubátorov.

Tvrdili nám, že Saddam Husajn má zbrane hromadného ničenia.

Tvrdili nám, že Baššár Al-Asad použil proti vlastnému obyvateľstvu chemické zbrane.

Tvrdili nám, že teroristi používajú antrax.

Tvrdili nám, že migranti utekajú pred vojnou (dokonca aj z krajín kde žiadne vojny neboli). Tvrdili nám, že migranti sú hlavne ženy a deti.

Tvrdili nám, že migranti sú hlavne inžinieri, lekári a jadroví fyzici.

Tvrdili nám, že Hillary Clinton presvedčivo vyhrá voľby v roku 2016.

Tvrdili nám, že Kočner dal zabiť Kuciaka a môže za to Fico.

Tvrdili nám, že Rusi otrávili Skripaľovcov, nedávno bol zase chudák pár percentný Navalnyj otrávený na priamy príkaz Putina.

Rovnako tak dezinformácie šírili nemainstremové zdroje, ako napr. že antigénovými testami bude prebiehať čipovanie obyvateľstva.

Tie nástroje (nie zdroje, tie sú zase „nikde“), čo šírili tieto informácie, postupujú stále v rovnakom duchu. Pretože sa neriadia pravidlami opísanými v tomto článku, ide im o ideologickú propagandu. Pokiaľ sa neospravedlnia a nezačnú informovať o veciach podľa pravidiel v tomto článku, netreba ich informáciami strácať čas. Keď klamali vtedy, klamú teraz a budú klamať znova.

  1. Konzistencia a kritériá dvojakého metra. Keď dvaja robia to isté, musí to byť to isté, v opačnom prípade treba povedať prečo to nie je to isté.

Poznáte to, srdcervúci príbeh za samostatnosť Kosova a agresívna anexia Krymu. Alebo demonštrácie v západných štátoch robia extrémisti a rozvracači demokratického poriadku, v Rusku a na Ukrajine sú to demokratickí bojovníci za slobodu. Ak niekto nie je konzistentný vo svojich základných postulátoch, ide o pokrytca, netreba ho brať vážne.

  1. Všeobecné pravidlá treba vždy konkrétne interpretovať.

Pravda je vždy konkrétna. Sú rôzne slogany ktoré znejú skvelo, no v skutočnosti pôsobia devastačne. Zdalo by sa, že ide o rozpor s bodom tri, no nie je to tak. Pozrime si príklad Kosova, kde boli etnické spory úmyselne živené

https://bit.ly/3job1ti

Navyše národnostná menšina NEMÁ právo na sebaurčenie. Zatiaľ to Krymská republika bola autonómnou súčasťou Ukrajiny. Nevraviac o rekordnej účasti občanov Krymu na referende s jednoznačným súhlasom na návrat k historicky reálnemu územiu. (Krym bol pripojený k Ukrajine až za Chruščova v roku 1954)

https://bit.ly/2YOcuQf

Aby sme to zhrnuli, existuje množstvo bytostí, ktoré automaticky generujú rôzne ľúbivé frázy a floskuly, jedna taká bytosť zastáva momentálne aj vysokú ústavnú funkciu v SR. Keď počúvate tie frázy, tak by ste s nimi aj súhlasili, problém je v tom, že konkrétne sa neodrzkadľujú v činoch, dokonca im často odporujú.

  1. Poznať vec znamená vedieť ju použiť.

Nad každou filozofiou či myšlienkou treba rozmýšľať nad tým ako sa realizuje v praxi. Skúsme podľa toho žiť! Určite to poznáte, spomeniete nejakého autora, a daný spolubesedník spustí: „Jasné, to poznáme, to je takto a takto, podľa mňa to je nesprávne…“ Vy sa na neho pozeráte, a vidíte, že daný človek nemá šajnu o čom rozpráva. Prejavuje sa tu tzv. Dunningov-Krugerrov efekt. https://bit.ly/3jpvlKN

Samozrejme veľa vecí nevieme perfektne, problém je v tom, že ľudia žijú v ilúzii že dané veci ovládajú, toho si treba byť vedomý. Preto pokiaľ človek nevie ako to použiť v praxi, alebo naopak, tvrdí že sa to v praxi použiť nedá a je vidieť že to tak nie je, tak je jasné, že sa v danej veci nevyzná.

  1. Niet pravdy bez dialógu.

    Ak niekto nechce viesť dialóg, je to podvodník. Bez dialógu neviem čo neviem. Môžete sa dozvedieť čo ste ani netušili. Treba sa zaujímať o opačné názory. Nie “tam ani nechoď, o to sa nezaujímaj.” Samozrejme aj to pravidlo má výnimky. Keď niekomu bolo x krát vysvetlené, tak už netreba vysvetľovať… Problém je, keď nejaká strana nechce viesť dialóg, lebo vraj už „všetko“ vysvetlila, pri tom v skutočnosti nevysvetlila nič. To má súvis s ďalším bodom.

  2. Reagovať na pointu toho čo ten druhý povedal a netváriť sa že reč je o niečom inom.

Musím chápať a vedieť že odpovedám k veci. Môže byť aj prípad, že to daný jedinec vedome nechce počuť. Napríklad taká absurdnosť: Niekto vám ukradne peňaženku a vy toho človeka upozorníte: „človeče, to čo robíte, veď ste mi ukradol peňaženku.“ A on odpovie: „dobrý deň pane, áno, rozumiem vám, skutočne je dnes nádherné počasie.“ Takto sa správajú rôzni politici, novinári a pod.

8. Volovo mravný rozmer treba spojiť s myslením.

Zo všetkých strán na nás tlačia rôzne zámery. Lenže čo naozaj chceme my? Sme subjektom riadenia alebo objektom? Musím vedieť čo ja chcem a nie že to chce niekto prostredníctvom mňa. Dokonca by sa dalo povedať, že kto je iba reaktívny, napomáha zlu. Na to je dôležité posledné pravidlo.

9. Musíme mať jasný cieľ. Keď nemáme jasné vedomé smerovanie ani nevieme keď to smerovanie niekto zmení. (viac o tom v DVTR)

Vektor cieľov riadenia – čo naozaj chceme?

Inverzia cieľov – sú naše ciele rovnako hierarchicky usporiadané?

Antagonizmus cieľov – Neodporujú si naše ciele?

Ilúzia nemožných cieľov – sú naše ciele objektívne možné?

Deklarovaný vektor cieľov – čo sa navonok tvrdí, že chceme.

Objektívny vektor ciele – čo sa naozaj deje, kľudne aj v rozpore s deklaráciami.

Potenciálny vektor cieľov – čo by sa mohlo diať, no nedeje sa.

 

Výsledkom rešpektovania týchto východísk a pravidiel nebude to, že medzi nami bude vo všetkých detailoch zhoda, ale to, že sa medzi nami zníži miera neporozumenia, ktorá predstavuje hlavnú príčinu antagonizmu paralyzujúceho obojstranne obohacujúcu výmenu a plodnú spoluprácu a hľadanie skutočnej pravdy.

 

Použité zdroje

  1. https://bit.ly/3qHdpNE
  2. https://sophia.sk/
  3. https://badatelezpodstaty.wordpress.com/

Svetonázorové východisko

Svet na vertikálnej i horizontálnej rovine je mimoriadne komplexne členený systém, pozostávajúci z množstva rovín a typov bytia a pri jeho reflektovaní každý z nás, v závislosti od typu a priori, viac alebo menej vedome zvolených predpokladov, používa špecifickú metodológiu alebo „metodológiu“ a interpretačné princípy. Svet je tvorený rôznymi typmi bytia a ich vzájomnými interakciami. Každý z týchto typov bytia sa vyznačuje kapacitou pre riadenie aj sebariadenie, a jej úroveň je závislá na stupni vývoja daného bytia, ktorý je vyjadrený predovšetkým v miere jej celistvosti. K vývoju dochádza prostredníctvom cyklov vzniku a zániku, prostredníctvom ktorých tieto typy bytia napĺňajú svoje individuálne alebo kolektívne ciele.

Životu je však objektívne vlastné čosi, čo je vyjadrené v samotnom pojme «dialektika». V prípade, že informácia, ktorá sa k človeku dostáva nie je okamžite jasne pochopená, daný jednotlivec má v závislosti od miery svojej uvedomelosti a informovanosti dve možnosti:

  • V prípade neschopnosti vedome pracovať s informáciou, je výsledkom len reflexívne siahnutie do faktografickej databázy obsahujúcej koncepty a postoje vytvorené autoritami (filozofickými, náboženskými, etc.), ku ktorým sa daný človek hodnotovo pasívne vzťahuje. Informácia je v takom prípade vyhodnotená čisto dogmaticky, cez prizmu týchto autorít, na základe princípu zhoduje sa-nezhoduje sa. Otázka je, na čo to tu písať. Sú tri typy ľudí: tí, čo vedia, tí, čo vedia keď im ukážeš a tí čo nevedia ani keď im ukážeš. Tento bod sa týka tej poslednej skupiny. Na čo ho sem vôbec dávať? Má to byť pomôcka pre tých, čo kapacitu vidieť majú, nie pre tých, čo nemajú.

  • Ak je človek schopný s informáciou pracovať vedome, výsledkom jeho konfrontácie s nejakým problémom je jeho živé uchopenie a nepredpojaté skúmanie zo všetkých relevantných hľadísk. Postoj k problému je zaujatý až po preskúmaní všetkých relevantných hľadísk a v prípade, že sa objaví nové relevantné hľadisko, ktoré spochybňuje predbežný záver, nie je problém v kontexte nových informácií prehodnotiť celý doterajší proces tvorby informovaného postoja k danému problému. Metodika celého procesu je reflektovateľná a je možné ju sprostredkovať každému úprimne premýšľa.

Proces živého myslenia je postavený na schopnosti vedomej práce s explicitnými aj implicitnými predpokladmi (osobnými aj kultúrne danými) a ich následnom usúvzťažňovaní s reflektovanými otázkami. Ak tieto otázky nevyvierajú priamo zo života a nevyjadrujú tep doby, výsledkom ich rozpracúvania je len sterilný systém abstraktných konštrukcií bez vzťahu k objektívnej realite.

Východiská a pravidlá transparentnej komunikácie

Preto je naším cieľom snažiť sa o čo najlepší mozaikový pohľad na svet, kde sú jednotlivé informácie navzájom prepojené, nič nie je zamlčané a vnútorne si to neodporuje so Životom v jeho celosti. V takomto kontexte je absolútne kľúčové si neustále zvedomovať, že každá sústava predpokladov je obmedzená svojou vlastnou povahou, pretože v rovnakej miere v akej vnáša svetlo pochopenia do vzťahov medzi určitou skupinou javov, zahmlieva a zatemňuje jasné vnímanie vzťahov medzi inými skupinami javov, ktoré sú zvyčajne ignorované, potlačené, alebo jednoducho odvysvetlené.

Popri otvorenom zavádzaní a skresľovaní informácií je veľké množstvo intelektuálnych zmätkov a sporov otriasajúcich našou spoločnosťou spojené práve s nedostatočne rozvinutým povedomím o čiastkovosti a podmienenosti perspektívy, ktorú pri výmenách často veľmi energicky zastávame. Produktom takejto zaslepenosti spojenej s často až fanatickou snahou projektovať jednu obmedzenú triedu princípov na všetky oblasti skutočnosti, je práve typický, od reality odtrhnutý intelektuál s prenikavým, no úzko profilovaným vhľadom do jedného špecifického aspektu skutočnosti, ktorý však ostáva pozoruhodne neschopný pri výzve o vytvorenie celistvého a vyváženého pohľadu na svet.

Ak máme tvorivo prekonať výzvy, ktorým čelíme ako jednotlivci aj ako celé ľudské spoločenstvo, je nutné naučiť sa zaujímať také stanovisko, ktoré nám umožňuje jasne rozlíšiť, pochopiť a oceniť nielen rôzne, de facto komplementárne ideové východiská ale aj rôzne, navzájom komplementárne aspekty bytia, ku ktorým tieto východiská slúžia ako vstupné brány. Práve na snahe o takúto vyváženosť pohľadu spojenú s noetickou uvedomelosťou a pokorou by sme mali pracovať v komunikácii a v zisťovaní pravdy.

Východiská:

  1. Každý veľký predpoklad, s ktorým sa stotožníme a ktorý prijmeme za svoj ovplyvňuje nielen kvalitu nášho vzťahu k druhým ľuďom, prírode či okolitému svetu, ale aj k nám samotným. Vstupuje do nášho najhlbšieho vnútra, kde určuje medze nášho vnímania, ako aj to, či niečo považujeme za skutočnosť alebo ilúziu, a zároveň vychádza smerom von, kde tvorí náš vonkajší svet a formuje možnosti, ktoré nám tento svet ponúka.

  2. Každý veľký kultúrny predpoklad má svoje filozofické opodstatnenie a historickú kontinuitu. Pri sporoch spojených s posúdením jeho hodnoty sa viac než snaha o obhájenie platnosti ich koreňových axióm, zdá byť užitočná snaha zameraná na porovnanie ich interpretačného záberu, explanačnej sily, vnútornej konzistentnosti, praktickej užitočnosti a v neposlednej rade, miery ich korešpondencie s reálnymi faktami.

 

Preto pri hľadaní odpovede na otázku:

Čo je to najvyššie dobro, ktoré môžem spraviť v tej ktorej konkrétnej situácii?

  • Musíš si byť plne vedomý danej situácie a všetkých jej aspektov.
  • Musíš byť schopný adekvátne reagovať.
  • A logicky, nemôžme adekvátne reagovať na to, čo nemáme zvedomené.

Vždy máme zaujatý nejaký postoj. Nemôžeme nemať postoj. Preto je potrebné vedieť či ten postoj, ktorý máme nie je anachronizmus. Nezastávame niečo, čo je dávno prežité, vyvrátené, vysvetlené, pochopené, dokázané Životom, len mi o tom nevieme? Tu leží veľká zodpovednosť nás všetkých, na našom svetonázorovom chápaní a jeho zlepšovaní, rovnako tak na našej mravnosti a úprimnej snahe vedieť pravdu.

 

Základné pravidlá

  1. Pre posúdenie pravdivosti myšlienok je nutné ich dôsledné dovádzanie až do ich najkrajnejších dôsledkov. Stavať možno len na tých z nich, ktorých rozvedenie povedie k vnútorne konzistentnému, noeticky, eticky, esteticky a prakticky uspokojivému obrazu celku.

  2. Dokazovať treba všetky pravdy! A dokazovať ich treba vo všetkých axiálnych oblastiach! To, na akých základných predpokladoch človek začne budovať svoj kozmologický systém je v zásade záležitosťou jeho axiologického vkusu a jediné kritérium, ktorému pri tejto snahe treba dostáť je to, že výsledok jeho práce by mal disponovať dostatočnou explanačnou silou. To, že dnes je najbežnejší prístup k objasňovaniu všetkého, čo tvorí pole našej skúsenosti zasadený do rámca formovaného doktrínou materialistického redukcionizmu, z tohto prístupu nerobí neutrálny východiskový bod, voči ktorému sú všetky alternatívy povinné dodaním dôkazov.

  3. V prípade sporu, ak niekto s určitým tvrdením alebo postojom nesúhlasí, pri diskusii je zodpovedný za to, aby sám v sebe zvedomil svoje i partnerove a priori východiská plniace u oboch stranách funkciu základných referenčných rámcov umožňujúcich voči posudzovanej otázke zaujať negatívne stanovisko. Ak príčina sporu spočíva v nezhode medzi týmito východiskami, je nutné na to upozorniť a v rámci možností spor riešiť najskôr na tejto primárnejšej rovine, prostredníctvom preskúmania ich vzájomného vzťahu. Ak sa ukáže, že sú komplementárne, v diskusii možno pokračovať. Ak sa ukáže, že sa navzájom vylučujú, v prehlbovaní analýzy východísk je nutné pokračovať, až kým sa obe strany nedostanú na vrstvu, kde medzi nimi existuje zhoda. Od tohto bodu treba následne, krok za krokom, s využitím všetkých dostupných kognitívnych daností, postupovať vpred, s pozornosťou plne venovanou tak správnosti vlastného, ako aj partnerovho procesu vyvodzovania a interpretovania myšlienok.